//Kapitola IV.//

     Mlčať je zlato

 

Naskočila zelená. Menší dav ľudí sa začal presúvať cez prechod pre chodcov na jednej z najväčších križovatiek v meste. Sedemnásťročný chlapec, z toho davu nijak zvlášť nevyčnieval. Prešiel na druhú stranu a pokračoval v ceste na autobusovú zastávku. Raňajšia premávka bola hustá hneď z dvoch dôvodov. Prvým bol pondelok. Ľudia z dedín sa vracali do mesta. Druhým bol začiatok školského roka.

         Chlapec dorazil na zastávku plnú ľudí a postavil sa k tabuli s príchodmi autobusov. Pre istotu skontroloval čas. Mal ešte päť minút, kým mu dorazí jeho spoj. Cítil sa dobre. Všetci okolo neho boli v zdanlivom raňajšom strese, no on bol uvoľnený. Čakal ho tretí ročník na strednej škole a on sa tešil. Tešil sa najmä na to, že znovu uvidí všetkých svojich spolužiakov. Cez leto bola väčšina z nich buď preč na prázdninách alebo sa zabávali so svojimi neškolskými kamarátmi. On okrem občasných brigád a rodinných návštev nemal veľmi čo robiť. Návštevy barov a rôznych klubov ho prestali v poslednom čase baviť. Netušil, čím to mohlo byť. Predtým s tým nemal problém. Než ale začal analyzovať svoje správanie, pristúpila k nemu známa tvár.

         „Čau, Jock,“ chlapec v jeho veku ho kamarátsky buchol do ramena a spýtal sa ho, „ako žiješ?“

         „Čau, Marek,“ Jock si s ním podal ruku, „v pohode. Vlastne sa celkom teším na školu,“

         „Nah, ja ani nie. Tie prázdniny strašne rýchlo zbehli. Dakedy sa mi zdali oveľa dlhšie. Tebe nie?“ Marek si vložil ruky do vreciek a povzdychol si.

         „To hej. Čo si robil cez prázdniny?“

         „Zo začiatku som robil na stavbe s ujom. Dačo som zarobil, nech mám na leto. Potom sme chodili s partiou na akcie. Veď vieš, aj ty si bol vtedy s nami pri jazere, keď tam boli stánky,“ Marek mu pripomenul jeho jedinú letnú akciu. Celý deň strávili ležaním v stanoch, kúpaním a jedením. A noc zase pitím, tancovaním a inými zábavami. S Marekom sa poznal od druhého stupňa základnej školy. Chodili spolu do tej istej triedy. Skamarátili sa pár týždňov potom, ako Jock nastúpil na ich školu. Spočiatku bol tichý a s nikým sa nerozprával. Nebyť Mareka, ktorý sa k nemu jedného dňa prihovoril, mohol skončiť ako terč posmechu. Našťastie ním ale skončil niekto úplne iný a on mal pokoj. Trochu sa od seba vzdialili potom, ako Mareka neprijali na Jockovu strednú a vídavali sa o dosť menej.

         „Hej hej, pamätám si. Takže všetko, čo si zarobil za tie dva týždne makania na stavbe si prechlastal?“

         „Akého makania? Väčšinou som to odfajčoval niekde v tieni aj s ostatnými. Makali len tí, čo tam robia normálne, my len nejaké pomocné práce sme robili. Mal si ísť so mnou, zarobil by si dačo,“ Marek sa ho snažil cez leto presvedčiť viac krát, nech s ním ide pracovať, ale bez úspechu.

         „Ee, práca na stavbe vážne nie je pre mňa,“ Jock mal k prácam na stavbách odpor.

         „Tak kde si robil?“ v Marekovom hlase bolo počuť nie veľmi dobre ukrytý náznak urazenosti.

         „Nič zvláštne. Roznášal som letáky. Brigádoval som v strýkovom obchode a tak,“

         „No, ak sa ti to oplatilo. Inak počul si, že ten tvoj sused sa scvokol?“

         „Čo? Čo tým myslíš?“ 

         „No ten, čo býva o poschodie nad vami. Čo má tú fajnú sestru,“

         „Hé? Odkiaľ to vieš? A čo sa s ním stalo?“

         „Som myslel, že ty mi povieš viac. Veď s nimi bývaš v tej istej bráne. Ja som akurát počul, že chlapec prestal reagovať na svet. Len čumí do blba a usmieva sa,“ Marek sa tváril vážne, ale Jock si bol istý, že ho to vôbec netrápi a je len rád, že môže o niečom klebetiť. O tej rodine Jock veľa nevedel. Akurát to, že obe deti, syn aj dcéra žijú so svojou matkou, bez otca. Rovnako ako on. Vedel, že ten chlapec nie je úplne v poriadku, ale myslel si, že je akurát sociofób, prípadne asperger.

         „A čo je s ním teraz?“ spýtal sa Mareka zvedavo.

         „No do cvokárne ho dali liečiť sa,“

         „Ty vole. To je sila...,“ bolo všetko, čo Jock povedal. Od ďalšej konverzácie ich prerušil príchod autobusu. Obaja doň nastúpili a zvyšok cesty strávili buď mlčaním alebo sumarizovaním letných udalostí. Čo znamenalo, že Marek väčšinu času rozprával o svojich bujarých aktivitách a snažil sa presvedčiť Jocka, že prišiel o veľa. Potom, ako Marek vystúpil, Jock len pokojne pozoroval svet za okenným sklom a premýšľal nad svojimi susedmi. Čím viac nad tým premýšľal, tým horšie sa cítil.

         Preto po vystúpení z autobusu sa začal sústrediť na to, čo ho tento deň čaká. Kráčal uličkou vedúcou ku škole. Spoločne s ním do nej smerovalo mnoho ďalších ľudí. Prvákov dokázal bez problémov odhaliť vďaka ich zmäteným a nervóznym výrazom z nového, neznámeho prostredia a budúcnosti. Spomenul si na svoj prvý deň. Bol na tom rovnako, aj keď sa snažil byť maximálne optimistický, nemohol sa ubrániť veľkej nervozite. Aj keď ju dokázal navonok ukryť veľmi dobre. Príchod do tej starej budovy, vôňa nového miesta, ktorá navždy zmizne hneď potom, ako si na ňu človek zvykne. Vstup do jeho triedy. Stretnutie s Viliamom. Viliam ho hneď zaujal. Hanblivý chlapec, ktorý mu pripomínal jeho samého po príchode na druhý stupeň základnej, ešte pred stretnutím sa s Marekom. Viliam sa zdal byť zo začiatku trochu vzdialený, ale postupne sa otváral stále častejším a dlhším rozhovorom cez prestávku. V prvom ročníku bol ale stále veľmi tichý a plachý. V druhom bol už oveľa smelší a prekvapila ho jeho čulá nátura počas prázdnin. Bol vtedy úplne iným človekom. Usmievavým a priateľským. V škole ale stále zostávali len pri občasných rozhovoroch počas prestávok, keďže Jock sa zvykol baviť s každým v triede, zatiaľ čo Viliam len s ním, Samuelom a občas aj s Maxom.

         Prekvapilo ho, keď po vstupe do budovy školy zbadal pri vchode stáť Viliama. Opierajúceho sa o stĺp pri schodoch. Viliam mu zamával, Jock len kývol hlavou a pristúpil k nemu.

         „Čau. Čo ty tu dole?“ spýtal sa ho Jock.

         „Ále, len sa dívam na prvákov. Je to celkom sranda. Nepostojíš tu so mnou chvíľu?“

         „OK. Užívaš si ich vystrašené výrazy?“ Jock sa postavil vedľa neho, ruky si vložil do vrecká a díval sa smerom ku bráne spolu s Viliamom.

         „Hej. Zbehlo to, že? Prvý ročník... akoby to bolo len pred pár dňami. A teraz... o rok už maturujeme,“ Viliam sa zdal byť skoro až sentimentálny.

         „No. A potom vysoká...“ Jock si povzdychol.

         „Plánuješ ísť na vysokú? Akú?“

         „Ešte neviem. Možno práva. Ale tam treba naozaj dobré známky,“

         „To hej. Ak tam chceš ísť, tak tento rok musíš naozaj zamakať,“

         „Ja viem. Ale často, aj keď sa snažím ako môžem, tak to skrátka nejde. Ako to robíš ty, že máš furt jednotky?“ Jock sa pozrel na Viliama.

         „Haha, ani neviem. Skrátka si všetko dobre pamätám,“ Viliam si preložil jednu nohu cez druhú a nespúšťal oči z brány.

         „To sa máš. Som zvedavý, či ma zoberú na nejakú výšku. Na nejakú, kde nie je matika,“ Jock si povzdychol, „niekedy by som naozaj chcel vidieť budúcnosť. Hneď by všetko bolo ľahšie,“ Viliam nereagoval. Len pozdvihol obočie. Zdalo sa, že zbadal niečo, čo ho zaujalo. Jock sa pozrel smerom, kam sa Viliam díval a zbadal ju. Nádherné dievča v priliehavých džínsach, a slabomodrej blúzke. Z tváre si odhrnula lesklé, čierne vlasy. Celé vlnité. Jej veľké oči hnedej farby prezrádzali mierny zmätok a nervozitu. Nebolo pochýb, bola to prváčka. Prezrela si výpis tried zavesený na nástenke vedľa vchodu. Ukazovákom si jemne pretrela bradu a jemne naklonila hlavu. Bola roztomilá. Jocka zarazilo, keď si to dievča namierilo rovno ku nim.

         „Prepáčte, trieda dvestojeden je ktorým smerom?“ spýtala sa trochu zakríknutým hlasom.

         „Dvesto jeden? To je blízko našej triedy. Ukážeme ti to,“ povedal Viliam. Jock bol znova prekvapený jeho sebavedomím. Definitívne to nebol ten istý Viliam spred dvoch rokov.

         „Ja som Viliam, toto je Jock,“ Viliam ukázal prstom na Jocka. Ten sa trochu červenal a len sa na ňu usmial.

         „Ja som Miyu,“ podala si s oboma ruky a začali kráčať po schodom smerom nahor.

         „Čo ťa priviedlo na túto školu?“ spýtal sa jej Viliam.

         „No. Ani neviem. Niekde som ísť musela. Toto sa zdalo ako celkom ľahká škola,“ Viliam sa pozrel na Jocka a obaja sa rozosmiali. Miyu sa len zmätene zachichotala.

         „Tak asi nie je tak ľahká, čo?“

         „Dá sa zvládnuť. Akurát budeš musieť robiť veľa otravných vecí, aké na iných školách nemusíš,“ ozval sa konečne Jock, ktorého trocha smiechu uvoľnilo.

         „Tak to ste ma potešili,“ poznamenala Miyu sarkasticky, aj keď v priateľskom tóne.

         „Od toho sme tu,“ pobavene reagoval Viliam.

         „Vyšli na poschodie a vykročili smerom k ich triede. Trieda Miyu bola o pár metrov ďalej. Odprevadili ju ku dverám a rozlúčili sa. Miyu im obom venovala hanblivý úsmev a vošla do jej novej triedy.

         „Asi som sa zamiloval,“ povedal Jock napoly žartom. Viliam sa rozosmial.

         „Totálne si sa do nej buchol. Ale niet sa čo čudovať, je strašne milá,“ Obaja chlapci smerovali do svojej triedy.

         „To hej. Snáď sa niekedy ešte dáme s ňou do reči,“

         „Ale zrejme bezo mňa, čo?“ Viliam sa pousmial a otvoril dvere ich triedy.

         „Uvidíme,“ Jock vošiel hneď za Viliamom a zatvoril za sebou dvere. Vo vnútri už bolo asi desať ľudí. Viliam sa okamžite presunul do svojho triedneho módu, kde si nikoho nevšímal. Až na Maxa, ku ktorému si sadol a začal s ním niečo preberať. Jock sa s každým zvítal a prisadol si do zvyčajnej partie utvorenej v strede triedy. Zvyšok prestávky pred úvodnou hodinou strávili rozprávaním o svojich prázdninách. Panovala medzi nimi dobrá nálada ako zvyčajne. Aj keď cítil zvedavé pohľady ostatných, týkajúce sa jeho príchodu s Viliamom. Už sa ho mnoho krát pýtali, ako sa dokázal s Viliamom tak skamarátiť, no on sám nevedel, ako sa mu to podarilo. Bol skrátka sám sebou a tak k nemu aj pristupoval. Zrejme za to vďačil ich letným výletom na minigolf aj spolu so Sherry. Kvôli Viliamovi sa ale zároveň začínal cítiť stále viac vzdialený od triedneho kolektívu. Možno preto, lebo cítil, že ich kamarátstvo je len veľmi povrchné a po strednej zrejme nevydrží. S Viliamom to bolo iné.

         Pár minút pred prvým zvonením do triedy vošiel Samuel. V triede už boli teda všetci. Samuel sa tváril vážne, ako vždy. Potichu, priam nenápadne si sadol na svoje miesto, pozdravil sa s ľuďmi okolo svojho stola a zostal potichu sedieť. Jeho pohľad sa zdal Jockovi odmeranejší než zvyčajne, ale prestal to riešiť hneď ako sa k Samuelovi otočila Winona a začali sa spolu baviť. Samuel sa odrazu usmial. Bol to taký smutný úsmev. Každopádne to bolo prvý krát, čo Jock videl Samuela usmiať sa. Bolo to zvláštne.

         Zazvonilo. Jock si sadol späť na svoje miesto, k Viliamovi. Triednej netrvalo dlho, kým vošla dnu. Zvítali sa, triedna prehodila zopár priateľských slov ku svojej triede, spýtala sa ich na to, ako si užili prázdniny a nakoniec sa dostala ku svojej reči o tom, ako to bude tento rok vyzerať.

         „Tretí ročník je najťažší. Máte najviac učenia a najviac projektov. Takže sa snažte nazbierať dobré známky hneď od začiatku, lebo potom to nebudete stíhať opravovať, tých pár mesiacov vám zbehne veľmi rýchlo,“ triedna pokračovala v zdôrazňovaní dôležitosti pripravenosti. Jock začínalo opúšťať nadšenie zo začiatku školy. Stretnutie a výmena zážitkov so spolužiakmi už z väčšej časti prebehlo. Od ďalšieho dňa už začnú chodiť normálne podľa rozvrhu. Čakajú ich prvé domáce úlohy, prvé zadania. Času na zábavu alebo obyčajné leňošenie bude stále menej a menej. Jock vedel, že ho to nadšenie opadne. Nepríjemný pocit v bruchu pri premýšľaní o budúcnosti sa po letnej prestávke začínal pripomínať. Odrazu si ale spomenul na Miyu a ten pocit pomaly zmizol. Nahradil ho jemný úsmev, ktorý zakryl rukou, o ktorú si oprel hlavu.

         „Budúcnosť, som na ceste,“ pomyslel si.

 

         Ich triedna mala pravdu. Tretí ročník bol oveľa náročnejší. Rozhodne viac, než to Jock čakal. Kvôli zachovaniu si dobrého priemeru známok zostával stále viac doma, aby sa učil. Postupne prišiel na to, že väčšinu týždňa okrem učenia vôbec  nič nerobí a len sa učí. Takto zbehol celý prvý polrok. Drel sa na známkach napriek tomu, že na jeho polročné vysvedčenie sa vysoké školy pozerať nebudú. V retrospektíve to bolo úplne zbytočné. Aj keď jeho matka mu stále prizvukovala, že nič nie je zbytočné a že je dobré si vypestovať isté zvyky, čo sa týka učenia. To isté im hovorili aj učitelia. Vedel, že mali pravdu, ale bol stále viac unavený. Ako sa mal vyrovnať s tým? Nedostatok spánku si nahradzoval driemaním cez prestávky. Podobne na tom bolo aj pár jeho spolužiakov. Všimol si, že kolektív, ktorý dva roky fungoval pomerne dobre, sa začína deliť na skupinky. A že on, k jeho počudovaniu, sa nezaradil k žiadnej. S ostatnými sa rozprával stále menej. Nebolo o čom, akurát o školských veciach. Raz za čas ešte chodieval v piatky sa s nimi trochu zabaviť. No v baroch sa tiež necítil najlepšie. Kedysi pil toľko ako ostatní, no teraz sa už opíjať nechcel. Nemal sa rád, keď sa uvoľnil v alkoholovom poblúznení.

         Preto začal stále viac času tráviť s Viliamom. Cez prestávky sedávali na lavičke pred triedou aj spolu s Maxom a niekedy aj Samuelom, ktorý bol v posledných mesiacoch akýsi čulejší. Zistil, že v spoločnosti tých troch dobrovoľných vyhnancov sa cítil lepšie, než keď sa snažil zapájať do rozhovorov v triede s ostatnými. Aj keď boli všetci štyria ticho, tak to nebolo ticho nepríjemné. Nikto sa nesnažil ticho prelomiť zbytočnými rečami, ktoré nikam neviedli.

         Jedného dňa si tak sedeli na lavičke. Jock, Max a Samuel. Viliam ležal doma s horúčkami. Okolo nich prešla Miyu, spolu so svojimi spolužiačkami a usmiala sa na neho. Jock jej úsmev opätoval a kývol hlavou na pozdrav. A to bolo všetko. Takto sa zdravili často, no od toho prvého školského dňa sa spolu nemali možnosť porozprávať. Nikdy ju nezastihol samú. Vždy bola v okruhu ľudí, kde pôsobila veľmi šťastne a spoločensky. Jock ju tam skrátka nechcel rušiť a navyše by sa trochu hanbil.

         Max ani Samuel si to nevšímali. Keď Viliam v škole nebol, obaja boli zhovorčivý podstatne menej. Premýšľal nad tým, prečo to tak je a keď na to nedokázal prísť, skrátka sa ho na to spýtal.

 

         „Čo tým myslíš?“ zareagoval Viliam nechápavo. Bolo to niekedy v apríli. Mali už po vyučovaní. Toho dňa mali sedem hodín a tak potom, ako ostatní spolužiaci opustili ich triedu, zostali v škole úplne sami, až na učiteľov, pracujúcich vo svojich kabinetoch. Vonku lialo. Jock si ráno hovoril, že sa nebude do školy trepať s dáždnikom, veď aj keď trochu zaprší, tak sa prebehne na zastávku. Lenže vonku bola prietrž mračien a človek by zmokol ako kura za sekundu. Viliam čakal na svoju mamu, ktorá po neho chodila autom z práce a brala ho domov, no mal ešte hodinu času. Jock sa rozhodol prietrž prečkať spolu s ním a tak teraz hrali v prázdnej triede sedmu.

         „No skrátka, Max aj Samuel boli oveľa tichší, keď si bol chorý. Akoby sa so mnou nemali o čom rozprávať,“ Jock položil na stôl eso. V rukách mal ešte ďalšie dve esá a sedmu.

         „Tak pozri sa na to z ich pohľadu,“ Viliam ho prebil sedmičkou.

         „He?“ Jock ho prebil ďalším esom.

         „Ani s jedným z nich si sa nezačal veľmi rozprávať až do tretieho ročníka. Dovtedy si bol skôr taký... dosť spoločenský, nazvime to tak,“ Viliam položil na stôl ďalšiu sedmičku.

         „Čiže ja som vlastne taký outsider v outsiderovskom tábore?“ Jock dal na stôl svoje tretie eso.

         „Presne. Tí dvaja majú úplne iné záujmy ako ty. Nemajú sa s tebou o čom rozprávať. Nemyslia to zle, tak to tak neber,“ Viliam zase prebil svojou treťou sedmičkou.

         „Ja viem, že to tak nemyslia. Len je to také divné. Že keď si so mnou aj ty, tak sa ku mne chovajú inak, chápeš,“ Jock položil na stôl svoju poslednú kartu. Sedmičku. Vzhľadom na to, že Viliam už tri sedmičky vyložil, jeho bola tá posledná. Bol si istý svojim víťazstvom.

         „Nemôžeš sa kamarátiť s každým,“ Viliam položil na kopu kariet eso, „tak to vyzerá, že som vyhral,“ Viliam vystrúhal víťaznú grimasu.

         „Šťastie,“ Jock zhrnul všetky karty k sebe ale miešať ich nezačal, „som smädný. Ideš so mnou do automatu?“ dole pri jedálni boli automaty s jedlom aj nápojmi.

         „Nah, idem na záchod,“ obaja chlapci vstali zo svojich miest, vyšli von z triedy a vydali sa opačnými smermi. Jock zišiel o poschodie nižšie a pristúpil k automatom. Vhodil doň mince a vybral si citrónovú kofolu. Chcel odísť naspäť po schodoch, ale prázdnota školských chodieb ho prinútila zastaviť sa. Bol to zvláštny pocit, nevedel, k čomu by ho mal prirovnať. Chodby, ktoré počas prestávok prekvitali životom a počas hodín bol na chodbách počuť hluk z tried, boli teraz úplne tiché. Na jednu stranu upokojujúce, na druhú nepríjemné. Odrazu sa cítil naozaj osamelý. Pomaly prešiel ku schodisku vedúcemu nahor, keď si pri vchodovej bráne všimol akúsi postavu. Prizrel sa bližšie a jeho srdce začalo biť o niečo rýchlejšie. Prázdne chodby ho už vôbec nezaujímali. Pristúpil k nej. Tomu osamelo vyzerajúcemu dievčaťu s čiernymi, kučeravými vlasmi.

         „Miyu? Čau. Čo tu robíš?“ prihovoril sa k nej.

         „Oh, ahoj, Jock,“ hanblivo sa usmiala. Aj keby chcel, Jock by nedokázal neopätovať jej úsmev, „nechala som dáždnik doma. Tak čakám, kým sa to aspoň nezmierni. Myslela som, že už v škole nikto nie je,“

         „Ja tu ešte som. Aj s Viliamom. Tiež čakám, kým to prestane,“ Jock sa pozrel von oknom. Hustý dážď neprestával. Ani hrmenie, „Nechceš ísť s nami do triedy? Môžeme čakať tam,“ nahodil Jock nervózne. Miyu kývla hlavou. Blesk ich na sekundu oboch oslepil. Ozval sa silný hrom, ktorý zatriasol celou budovou. Pocítili to v každom kúsku svojho tela.

         „Bojíš sa búrok?“ spýtala sa Miyu, keď už kráčali schodmi nahor.

         „He? Prečo?“ Jock bol trochu zaskočený jej otázkou.

         „No vždy keď sa blisne, tak spozornieš. Akoby si sa bál,“ Miyu to vravela zvedavým tónom. Nerobila si z neho srandu. Ale aj tak to Jockovi nebolo príjemné. Búrok sa bál od svojich siedmych rokov. Ako malý chlapec mal veľmi citlivé uši. Bol vtedy u svojich starých rodičov. Prebiehala podobná prietrž, ako dnes. Nič netušiac, hral sa s legom na svojej posteli. Bola to jeho prvá prietrž a netušil, aká hlasná môže byť. Hlasné hrmenie ho nestrašilo, ale odrazu sa ozval hrom tak ohlušujúci, že sa malý Jock zľakol, zaliezol pod perinu, zapchal si uši a čakal, kým hrmenie neustane. A tak to robil niekoľko rokov. Až na strednej mu búrky prestali vadiť, no reflexy mu stále zostali.

         „Tak blesk upúta pozornosť, nie?“ povedal Jock, snažiac sa príliš nezabŕdať do tematiky búrok. Miyu zrejme vycítila z tónu jeho hlasu, že mu to nie je príjemné a tak len zahmkala a až kým neprišli do triedy, boli obaja ticho.

         „Čau,“ pozdravil ju Viliam, keď vošla aj s Jockom dnu.

         „Ahoj,“

         „Miyu bola dole pri bráne. Tiež čaká, kým prestane pršať,“

         „Aha. Vieš hrať sedmu?“ spýtal sa jej Viliam, držiac v ruke balíček kariet.

         „Nie. Ale ukáž mi, ako sa hrá. Si tiež zahrám,“ Miyu si sadla do lavice pred Viliamom.

         „Ale traja nemôžeme hrať sedmu, nie?“ Jock na chvíľu zvažoval, či si nesadne vedľa Miyu, ale na svojej stoličke mal položený sveter, tak si pre istotu sadol na svoje miesto.

         „Zahráme na červeného kráľa,“ navrhol Viliam.

         „Dobre. Ale to vysvetli aj mne. Ešte som to tak nehral,“

         Viliam začal s vysvetľovaním pravidiel pre Miyu, zatiaľ čo Jock sa ju snažil nenápadne sledovať. Sem-tam  na neho pozrela ale obaja hneď odvrátili zrak a Miyu poprosila Viliama, nech zopakuje poslednú vetu. Po chvíli sa teda pustili do hrania. Miyu si najprv zahrala pár cvičných kôl len s Viliamom, zatiaľ čo Jock jej pozeral do kariet a radil jej. Občas sa jej prstom šuchol o ruku, keď ukazoval na nejakú kartu. Keď už začali hrať naostro, Miyu sa nebála využívať šťastie začiatočníka a oboch chlapcov porážala. Červeného kráľa chytil na ruku najčastejšie Jock. Po polhodine hrania začínal dážď slabnúť a rovnako aj hrmenie, ktoré bolo počuť už len z veľkej diaľky.

         „Už to pomaly prestáva,“ všimla si Miyu ako prvá, zatiaľ čo Viliam miešal karty.

         „O dvadsať minút príde po mňa mama na aute. Môže vás oboch zobrať domov,“ navrhol Viliam.

         „Nebude to vadiť?“ spýtal sa Jock, ktorý sa za poslednú polhodinu oveľa viac uvoľnil.

         „Nie, vôbec. Aj tak to budeme mať po ceste, takže nie je problém,“ Jock sa pozrel na Miyu.

         „Tak dobre,“ povedala s úsmevom. Pokračovali ďalej v hraní a debatovaní.

         „Ako sa ti teda páči na škole?“ spýtal sa jej Viliam.

         „Nie je to tak zlé, ako ste mi to líčili,“ odpovedala Miyu.

         „Dievčatám škola až tak veľmi nevadí,“ zamyslel sa Jock nahlas.

         „Hej, to chlapci sa stále sťažujú,“ skonštatovala Miyu.

         „Čo už. Sme skrátka leniví,“ zažartoval Viliam.

         „Inak blížia sa maturity. Už o týždeň. Čo budete robiť?“ spýtala sa ich Miyu.

         „My máme prax. Budeme niekde robiť. Čo ty? Prváci majú voľno, nie?“ spýtal sa Jock.

         „No voľno. Budeme chodiť po meste. Na výlety, koncert a tak,“

         „To sa máš,“ vzdychol si Jock, ktorému sa na prax vôbec nechcelo. Pokračovali v hraní, až kým Viliamovi nezazvonil mobil. Auto už čakalo pred školou. Všetci traja sa pobalili a vyšli von z triedy. Auto bolo rovno pred bránou. Prebehli k nemu, taškami si kryli hlavu a vošli dnu. Privítali sa s Viliamovou matkou a vyrazili. Po pätnástich minútach sa auto vyprázdnilo.

         „Obaja to boli tvoji spolužiaci?“ spýtala sa Viliama jeho mama. Mala dlhé, rovné čierne vlasy a zelené oči. Postavu mala štíhlu, tvár peknú. Jej vek prezrádzali len vrásky okolo očí.

         „Len ten chlapec. Tá druhá bola jeho kamarátka,“ povedal Viliam, zatiaľ čo zabíjal čas pri státí na semafore sledovaním stieračov.

         „Len kamarátka?“

         „Zatiaľ,“ dodal Viliam s úsmevom. V spätnom zrkadle zbadal na zadných sedadlách čierny smog a zvážnel. Naskočila zelená a auto sa pohlo ďalej.

 

         Prešli dva týždne. Jock kráčal prázdnymi chodbami školy. Z tried bolo počuť hluk. Prebiehalo vyučovanie. Prax skončila, čo znamenalo, že končili aj maturity. Štvrtáci už mali leháro, zatiaľ čo oni mali jednu písomku za druhou a skúšanie bolo na dennom poriadku. Všetko sa využívalo na opravovanie známok. Jockove vysvedčenie vyzeralo byť v poriadku. Samé dvojky, dve jednotky a tri trojky. Ešte si musel opraviť matematiku, ktorú mal medzi tri-štyri.

         Práve teraz ale mieril ku školskej psychologičke. Počas maturít spáchal jeden štvrták samovraždu. Verejnosť tvrdila, že ak by sa ten chlapec aspoň čo i len s niekým porozprával, tak sa to nemuselo stať. A tak sa nariadilo povinné posedenie pre každého študenta. Jock bol celkom zvedavý, ako to bude prebiehať. Pôvodne mal ísť namiesto neho Samuel, ale ten bol chorý. Odpadol práve v ten istý deň, ako sa oznámila tá samovražda. Vraj bol prepracovaný, čomu Jock aj veril, keďže Samuel sa neustále učil. Aj keď v treťom ročníku sa mu známky trochu zhoršili a jeho druhé miesto v prospechu za Viliamom prebrala Winona. S ktorou sa Samuel začal stretávať stále častejšie.

         Prišiel k dverám s menovkou psychologičky a zaklopal.

         „Ďalej,“ ozvalo sa zvnútra. Jock otvoril dvere a vošiel dnu. Tam už na neho čakala staršia žena so stredne dlhými vlasmi odfarbenými na blond. Oblečená v sivých rifľových nohaviciach a tesnom fialovom svetríku, ktorý zvýrazňoval jej trochu objemnú postavu. Stála za svojim stolom, na ktorom mala až prekvapivo veľký neporiadok.

         „Prosím, sadnite si,“ ukázala na sivé kreslo postavené pred Jockom, hneď vedľa malého stolíka s čistým bielym obrusom. Jock sa naň posadil, nebolo najnovšie a nevyzeralo veľmi vábne, ale sedelo sa v ňom prekvapivo pohodlne. Žena v strednom veku sa posadila na gauč pred ním. Nemohol si pomôcť, myslel na to, či si nemali sadnúť opačne.

         „Nevadí, ak si budeme tykať?“ spýtala sa ho pokojným tónom, zatiaľ čo si preložila jednu nohu cez druhú.

         „Nie, nie. Vôbec,“ Jock si spojil ruky na bruchu a uvoľni sa.

         „Tak, ja som Veronika,“ predstavila sa.

         „Jock,“ predstavil sa tiež. Bolo to zdvorilostné predstavenie. Obaja poznali mená toho druhého. Psychologička zo zoznamu študentov, Jock z menovky na dverách.

         „Takže, Jock. Je tu niečo, o čom by si si chcel prehovoriť?“ spýtala sa ho na úvod. Nasledovalo zopár minút triviálnych otázok a odpovedí. Jock bol sklamaný. Tak trochu dúfal, že si urobia nejaký test. Ona mu ukáže akési fľaky a on na nich bude hľadať čo najbizarnejšie veci. Ale všetko čo robili bolo len rozprávanie. Nelíšilo sa to od jeho rozhovorov s Maxom alebo Samuelom na chodbe. Neboli to úplne otravné otázky, ktoré nikam neviedli, no ani nič, čo by šlo do hĺbky.

         „A čo robia tvoji rodičia?“ položila mu otázku.

         „Mama robí v mäsiarni. Otec robotníka na stavbách,“

         „Žijete všetci spolu?“

         „Nie. Rodičia sa rozviedli keď som nastúpil na druhý stupeň základnej. Zostal som žiť s mamou,“

         „A prečo sa rodičia rozviedli?“

         „Otec bol...je násilník. A opilec,“

         „Takže teraz sa už spolu nevídate vôbec?“

         „Presne. Všetci sme tak spokojní,“

         „Hm, zaujímavé,“ povedala si pre seba psychologička Veronika a zapísala si niečo na svoj papier.

         „A čo škola? Máš s ňou nejaké problémy?“

         „Nie. Známky mám dobré. Snažím sa aj o lepšie, ale nejako to nejde,“

         „Čo tým myslíš?“

         „No mám zväčša dvojky a pár troják. Tie trojky by som si chcel opraviť, ale nech sa učím ako len vládzem, tak to skrátka nejde,“

         „Keďže ti tak záleží na známkach, predpokladám, že plánuješ ísť na vysokú, že?“ psychologička si oprela papier s poznámkami o hruď.

         „Áno. Chcel by som skúsiť právo. Ale neviem, či ma zoberú...“ Jock si položil pravú nohu na ľavú.

         „Právo? Prečo práve to?“ spýtala sa ho. Nevedel, či svoje prekvapenie predstiera alebo je to od neho naozaj tak nečakaná voľba.

         „Neviem. Niečo ma na tom skrátka láka,“

         „Aha,“ znovu si niečo poznačila, „a máš v pláne aj niečo iné? Keby ťa náhodou na právo nezobrali?“ Jock vedel, že sa ho to opýta.

         „Ani nie,“ povzdychol si, „ešte uvidím v ďalšom ročníku,“.

         Rozprávali sa ešte niekoľko minút. Ešte aj chvíľu po zvonení. To značilo koniec poslednej hodiny. Z pracovne psychologičky odchádzal sklamaný. Nedozvedel sa nič nové a ani tá konverzácia za veľa nestála. Okolo neho prechádzali ľudia smerujúci k bránam školy, tešiac sa na cestu domov. On sa ešte musel ísť hore obuť. Vyšľapal schody nahor, zdalo sa, že tam už na chodbách nikto nie je. Zastal až pri rohu, počul akési hlasy.

         „...to som naozaj potrebovala počuť,“ povedal dievčenský hlas zasnene.

         „Aj ja sa cítim hneď lepšie,“ povedal zase ten chlapčenský, „hej, whoa, čo to robíš?“

         „Objímam ťa,“ dievčenský hlas teraz znel naozaj šťastne a uvoľnene. Jock načúval ďalej.

         „Heh...heheh, no...dobre...,“

         „Prečo sa ľudia neobjímajú častejšie?“

         „Asi kvôli nejakým bludom o osobnom priestore alebo čo,“ ozval sa jemný dievčenský smiech. Jock potichu vyšiel o poschodie vyššie a sadol si na schody. Objal si kolená a zadíval sa na zem. Prázdne školské chodby pôsobili opustene. Osamelo.

 

         Na druhý deň sa konalo fotenie tried. Samuel už prišiel do školy. Vyzeral zdravo a spokojne. Ešte lepšie, než kedykoľvek predtým. Jock na druhú stranu, pôsobil trochu skleslo. Vstal zo svojej stoličky a spoločne s celou triedou odchádzal na školský dvor, kde sa mali ísť odfotiť. Bol na chvoste triedy. Díval sa pred seba a všimol si malé, nenápadné skupinky, ktoré sa počas tohto ročníka vo svojej izolácii ešte posilnili. Videl pred sebou niekoľko dievčat, zhovárajúcich sa o nedávnej praxi. Jedna partia chlapcov sa bavila o blížiacich sa letných prázdninách. Druhá premietala o tom, že ich čaká už posledný školský rok. Niektorí sa tešili na vysokú, iní zase na to, ako nastúpia do práce. Tretia skupinka, zmiešaná z pár chlapcov a dvoch dievčat viedla klasické školské reči na zabitie ticha. Jock si začínal uvedomovať, že za celý svoj doterajší život viedol práve takéto rozhovory.

         V strede kráčali vedľa seba Samuel a Winona. Obaja sa usmievali, zrejme hovorili o niečom príjemnom. Jocka nemal potuchy o čom by sa tí dvaja mohli rozprávať. Vpredu, hneď za učiteľkou kráčal Max. Ako zvyčajne úplne sám, ale to ho aspoň na pohľad nijako netrápilo. Stále vyzeral tak spokojne. Akoby mal všetko pod kontrolou, cestu pekne osvetlenú a ľudia okolo neho by boli len také billboardy popri ceste, ktoré úplne ignoruje, poprípade zídu z očí, zídu z mysle. A z očí schádzali veľmi rýchlo.

         „Načo myslíš?“ spýtal sa ho Viliam, kráčajúci s ním za ostatnými.

         „O rok o takomto čase budeme mať po maturách,“ povedal Jock.

         „No...“ všetci už boli vonku. Pár metrov od nich boli položené dve lavičky.

         „No a netuším, čo bude potom,“

         „To nikto,“ trieda sa postupne rozostavila na lavičkách, aby sa mohli riadne odfotiť.

         „Ale nebolo by to super? Keby si mohol vidieť budúcnosť?“ Jock sa postavil na stred zadnej lavičky. Všetky dievčatá sa posadili na prednú lavičku spolu s triednou, ktorá mala pri nohách tabuľu s jej menom a označením triedy a školy. Medzi lavičky sa postavila ďalšia rada chlapcov, vrátane Viliama. Ten nechal poslednú Jockovu poznámku bez odozvy a postavil sa priamo pred neho.

         „Hej, to by bolo super,“ povedal Samuel, ktorý sa postavil na jeho ľavú stranu. Po jeho pravej sa postavil Max. Chvíľu trvalo, než sa všetci utíšili. Fotograf stlačil spúšť, blyslo sa a tento moment sa zvečnil. Jock sa pokúsil o úsmev ale predpokladal, že zo seba dostal maximálne nejakú nepodarenú grimasu.

         Zvyšok dňa strávil úplne potichu. Počas jednej z prestávok náhodou zachytil rozhovor svojich spolužiačok o tom, ako sa zmenil. Vraj sa pridal do „ich“ klubu. Po poslednej hodine mal pôvodne ísť rovno domov ale zostal s Viliamom hrať karty a čakať, kým po neho nepríde auto.

         „Je to kvôli tej matike?“ spýtal sa Viliam po pol hodine, keď sa obúval pri šatni. Dnes Jockovi učiteľka zaokrúhlila štvorku, čo pre neho nebol dôvod na nadšenie. Jeho jediná štvorka na vysvedčení. To bude doma radosť, pomyslel si.

         „Asi tak...“ povzdychol si. Z druhej strany chodby akurát prichádzala Miyu, ktorá sa práve vracala zo stretnutia redakcie školského časopisu. Pozdravila a zastavila sa pri nich. Jockovi to na nálade nepridalo.

         „Už idete?“ spýtala sa.

         „Uhm, ty tiež?“ povedal Viliam. Miyu kývla hlavou. Viliam skončil s obúvaním, zatvoril šatňu a všetci traja pomaly odišli. Znovu si nasadli do auto Viliamovej mami, ktorá ich odviezla domov. Miyu aj Jock vystúpili spolu a rozlúčili sa s Viliamom. Jock si nemohol nevšimnúť, ako sa na nich dvoch Viliam zadíval.

         „Takže...teraz už pôjdeme opačnými smermi...,“ začala Miyu pomaly.

         „Hej, bývam tým smerom...“ Jock ani neukázal prstom kam. Len tam tak stál, s rukami vo vreckách.

         „Tak...sa maj,“ rozlúčila sa s ním Miyu. Vyzerala trochu sklamaná. Jock si to ale nevšimol. Mal plnú hlavu iných starostí. Miyu už medzi ne nepatrila.

         „Maj sa...“ povedal Jock. Obaja sa obrátili chrbtom a pomaly odchádzali svojimi smermi. Jock sa ešte na chvíľu pozrel za seba. Miyu čakala na prechode pre chodcov. Červená na semafora jej bránila v ceste ďalej. Jock zvažoval, že sa jej ešte niečo opýta. Niečo ho však držalo na mieste. Možno to bola tá červená. Možno niečo úplne iné. Každopádne sa rozhodol mlčať. A ísť domov.

 

         Cítil bolesť. Pálila ho celá ľavá časť tváre.

         „Štvorka?! Čo si myslíš, že robíš?“ jeho matka kričala. Nestarala sa o to, že ju počuje celý panelák.

         „Ty nechceš ísť na výšku? Čo chceš robiť po strednej?“ Jock tam mohol len tak stáť a znášať to. Nebolo to nič nové.

         „Smetiara? Chceš dvíhať bedne? Zbierať sračky po ostatných ľuďoch? To chceš? Odpad?“ Jock stál v obývačke. Po príchode domov si sadol k mame a čakal, kým medzi jej obľúbeným seriálom nenaskočí reklama, aby jej povedal o svojich známkach.

         „Opravíš si to! Je mi jedno ako. Ale opravíš si to. Pôjdeš sa za učiteľkou do kabinetu a budeš ju prosiť, aby ti dala ešte šancu. Neopováž sa prísť domov bez toho, aby si si to opravil,“ Jockova matka, ktorý celý čas pri svojej reči stála si sadla späť na gauč.

         „Chceš skončiť ako ja? Robím v mäsiarni a hovno z toho mám. Ledva vyžijem. A ty mi takto pomáhaš,“ Jock počúval. Bolo to jediné, čo práve robiť mohol.

         „A teraz choď do svojej izby a uč sa. Neopováž sa zapnúť počítač alebo televízor,“ tón jeho matky znel výhražne. Nebol v ňom ani náznak zľutovania.

         Jock, bez ďalších možností odišiel do svojej izby. Bol hladný, ale bál sa urobiť niečo iné, než čo mu mama nakázala. Zatvoril za sebou dvere a tašku si položil na posteľ. Sadol si na ňu, chytil si ľavé líce a začal zhlboka dýchať. V očiach cítil slzy. Potlačil ich.

         Matka mu vošla do izby. Jock, aby tam len tak nesedel, začal zo svojej tašky vyťahovať knihy a zošity. Jeho matka mu medzi tým odpájala káble od televízora aj počítača a brala si ich so sebou.

         „Uč sa!“ povedala pri odchode z izby. Jock prestal s vykladaním a zaboril si tvár do dlaní. Celý sa chvel. Na čo len myslel? Na blbosti. Musí sa sústrediť na dôležité veci. Nemrhať časom. To mu práve prechádzalo hlavou. Trvalo ešte päť minút, kým sa aspoň trochu uvoľnil. Sadol si za stôl a začal počítať príklady. A mlčal ďalej.

 

         Medzitým sa prázdnymi školskými chodbami prechádzala jeho triedna učiteľka. Schádzala dolu do pracovne psychologičky.

         „Dobrý deň,“ pozdravila ju.

         „Dobrý deň aj vám. Prosím, sadnite si,“ psychologička ukázala na stoličku pred jej pracovným stolom. Triedna si prišla vypočuť verdikt psychologičky nad jej triedou. Dúfala, že všetko bude v poriadku.

         Sadla si na stoličku a čakala. Naozaj dúfala, že všetci jej študenti sú v poriadku. Tá samovražda zamávala s celou školou, no predovšetkým s učiteľským zborom. Triedna toho žiaka dala výpoveď a plánuje skončiť s učením ako takým. Poznala ju. Sedávala s ňou v kabinete. Bola usmievavým človekom. Taký, ktorý aj rozžiari deň, nech je počasie akékoľvek. Nedalo sa ju nemať rád.

         To sa však zmenilo. Chlapec, ktorý sa zabil to určite nechcel, ale poznačil ju natrvalo. Nechcela by si prejsť niečím takým. A aj keď si nemyslela, že niekto z jej triedy by bol na tom až tak zle, stále si nemohla byť istá. Ani jej bývalá kolegyňa netušila, že sa s jej študentom niečo dialo. Mala príliš veľa práce, nemohla sa venovať každému dostatočne.

         „Takže, v triede máte devätnásť študentov. Pätnásť z nich je úplne v poriadku. Majú svoje problémy, ako všetci tínedžeri v ich veku, ale mali by to zvládnuť. Sú tu však štyri zvláštne prípady,“ psychologička sedela za stolom, ruky mala položené na stole a dívala sa triednej priamo do očí.

         Štyria? Až štyria? Dúfala v nulu.

         „Zvláštne? Čím zvláštne?“ spýtala sa triedna, snažiac sa zakryť znepokojenie a pôsobiť profesionálne.

         „No tak začnem pekne po poriadku. Najprv tu je Maximilián S.,“ psychologička si zobrala do rúk svoj poznámkový blok. „Maximilián je veľmi vyspelý. Na svoj vek až príliš, dalo by sa povedať. Aký z neho máte pocit?“

         „Maximilián... vždy to bol taký pokojný, tichý chlapec. Známky má dobré, správanie tiež,“

         „A čo jeho interakcia s ostatnými spolužiakmi?“

         „Tak tá veľká nie je. Nevídavam ho často sa zapájať do debát s ostatnými,“ triedna na sucho prehltla.

         „Presne tak. Nemá sklony k samovražde ani k ničomu extrémnemu. Ale očividne niečo skrýva. Stráni sa od ostatných, lebo ho niečo robí iným. A nechce, aby to videli ostatní,“ psychologička sa trochu pousmiala a uvoľnila, „ale ako hovorím, nič mu nehrozí. Len vás musím informovať o „výnimočných“ jedincoch vo vašej triede, to je všetko,“

         „Chápem. Takže kto je ďalší?“ triedna si oblizla pery.

         „Samuel A.“

         „Samuel? Čo je s ním?“

         „Najprv mi na neho povedzte váš názor,“ psychologička sa neprestávala pozerať triednej do očí.

         „Tak najprv to bol tiež taký tichší chlapec. Ale často ho vidím ako sa rozpráva cez prestávku s inými spolužiakmi. Aj s Winonou. Myslím, že medzi nimi by mohlo byť aj niečo viac, než klasické spolužiakovske kamarátstvo. Viete čo tým myslím?“

         „Áno. A myslím, že máte pravdu. Samuel tu bol práve dnes a celý čas pôsobil dojmom, akoby sa na naše sedenie pripravoval. Na všetko odpovedal ako z knihy. Veľmi dobré nacvičené odpovede. Naozaj úprimný bol len keď som sa ho spýtala na to, či existuje nejaké dievča, ktoré by sa mu páčilo,“

         „Čo povedal?“ triedna napäto očakávala odpoveď. Psychologička sa zhlboka nadýchla, chcela, aby moment nabral na vážnosti. Triedna jej prišla až príliš zvedavá.

         „Nepovedal nič. Len sa zoširoka usmial a kývol hlavou,“

         „Zoširoka usmial?“

         „Áno. Z vašej reakcie usudzujem, že ste ho nevideli usmievať sa často, že?“

         „No keď sa nad tým zamyslím, tak nie. Väčšinou nosí na tvári taký ten zamyslený výraz, akoby bol niekde úplne inde. Zato je v škole veľmi aktívny,“ triedna sa chytila oboma rukami za svoju vyloženú nohu.

         „Dala som Samuelovi menší test a je dosť možné, že je génius,“

         „Génius?“ triedna zdvihla obočie.

         „Génius v pravom zmysle slova. Nie tom dnešnom, nadhodnotenom. Ale áno, génius. Ľudia ako on, to niekedy nemajú najľahšie, pokiaľ príde na socializáciu. Ale rovnako ako u Maximiliána, nič mu nehrozí. Spýtala som sa ho, či si nechce urobiť oficiálny IQ test, ale odmietol. Povedal, že nejaké číslo ho nezaujíma. Keď sa nad tým zamyslíte, je to naozaj zaujímavá reakcia, nemyslíte?“

         „Áno...“ triedna nemala viac čo dodať.

         „Tu už ale prichádzame k vážnejším prípadom. Prvým je Jock M.,“

         „On?!“

         „Nečakané, ja viem. Chlapci ako on, spoločenskí, usmievaví, kamarátia sa s každým. Pôsobia dokonale. Za svojim správaním ale schovávajú naozaj veľké problémy. V Jockovom prípade som si istá, že ak ešte nemal depresiu, čoskoro sa k nej dopracuje ak sa niekomu nezverí. A on by sa zveriť chcel, no nemá komu. A tak to v sebe dusí. Poznáte to. V jeho prípade je to naozaj nebezpečné. Mám pocit, že ho aj doma týrajú, aj keď to je len čisto môj osobný pocit,“

         „Jock? Teda musím sa priznať, že on je medzi poslednými, koho by som očakávala, že tu budeme riešiť...“

         „Áno. Na neho si dávajte dobrý pozor. Ak toho bude na chlapca príliš, môže ho to zlomiť. Odporúčala by som mu niekoľko sedení s psychoterapeutom. Samozrejme oznámte mu to v súkromí, nie pred ostatnými spolužiakmi,“

         „Samozrejme,“ triedna sa trochu urazila. Ani by jej nenapadlo to vytrubovať celej triede, „...naozaj by to s ním mohlo byť až tak zle?“

         „Žijeme v uponáhľanej dobe. Očakávame od našich detí aby zvládali veľa vecí naraz. Nie každý to dokáže, nech sa snaží akokoľvek. Nehovoriac o tom, že aj dospievajú rýchlejšie. A problémy prichádzajú skôr. Takže áno, bez pomoci a podpory to môže byť naozaj zlé. A nielen pre Jocka. Môže sa to týkať hocikoho. Aj vás. Aj mňa. Ako ste na tom vy? Cítite sa dobre? Psychicky samozrejme,“

         „Áno. V rámci možností. Poznáte to, človek má toho veľa. Práca, domácnosť a tak ďalej. S manželom sa ale navzájom podporujeme, takže to zvládam,“

         „A čo deti? Máte nejaké?“ spýtala sa psychologička odrazu.

         „Počkať, toto nie je o mne. Ešte stále je tu jeden študent, ktorého ste nespomenuli,“ triedna sa ohradila, nechcela sa zabárať do rozhovoru o sebe. Poznala sa, vedela v čom má problémy aj ako ich riešiť. Niektoré veci skrátka len potrebovali čas a rozhovory s psychologičkou ich nevyriešia.

         „Dobre. Prepáčte mi tú odbočku. Choroba z povolania,“ usmiala sa psychologička, „ale myslím, že tušíte, koho spomeniem ako posledného, že?“

         „Tak...“ triedna si povzdychla.

         „Viliam D.“