1.Kapitola 

"Nie! Čo to robíte?"
Kričí na bandu svojich spolužiakov 9-ročný chlapec, pri pohľade ako polievajú mačku s ktorou sa hráva benzínom.
"Bavíme sa. Máš s tým nejaký problém?"
Odpovedá mu vodca skupinky opovrhujúcim tónom.
"P-p-prestaňte, inak....inak... . Inak čo?"
Chlapec sa rozbieha oproti nemu a zráža ho na zem. Je však slabý a ostatní ho rýchle premôžu a zbijú ho. Bezmocný chlapec sa už len môže prizerať ako jeho mačka horí a prekonáva hrôzostrašné muky. Toto bola Kenjiho prvá skúsenosť ako so smrťou, tak so šikanou. Od toho dňa bol Kenji neustále šikanovaný. A nebolo nikoho kto by mu pomohol. Keď mal 10 rokov, tak stretol na detskom ihrisku dievča menom Keiko. Celý mesiac sa tam denne stretávali a hrávali sa. Pre Kenjiho to bola jediná svetlá chvíľka v jeho živote. V domove pre siroty kde vyrastal a rovnako aj v škole bol šikanovaný. Raz ako sa tak hrali, mu Keiko povedala
"Kenji, máš ma rád?"
Kenji zaskočený takouto otázkou odpovedá
"á-áno."
"To som rada"
povedala Keiko, vstala a pobozkala Kenjiho na čelo.
"Zbohom Kenji".
Kenji, zaplavený pocitom šťastia, sleduje ako Keiko odchádza.  Odchádza do domova štastný a je mu jedno, čo mu budú na internáte robiť. Konečne našiel niekoho komu môže povedať "priateľ". Keď príde domov tak už na neho čakajú spolubývajúci.
"Á, takže malý Kenji sa nám vrátil"
povedal najstarší z chlapcov. Ostatní sa uškŕňali.
"Už asi mesiac prichádzaš domov neskoro. To znamená že nemáš veľa povinností. Odteraz budeš prichádzať do domova tak, aby keď sa vrátim tak by som mal svojho sluhu pri sebe, jasné?"
Kenji ktorý už mal svoju cestu osvetlenú mu odpovedá
"NIE TOUJI! UŽ NIKDY! UŽ SA NENECHÁM ZNEUŽÍVAŤ!".
Ostatní, prekvapený Kenjiho reakciou boli ohromený. Lenže Toujiho to neohromilo a začal Kenjiho bezhlavo mlátiť.
"NEPÝTAL SOM SA! JE TI TO JASNÉ?".
Keď sa Touji na Kenjim dostatočne vybil, tak spolu s ostatnými odišiel nechávajúc ležiac Kenjiho na zemi. Na ďalší deň sa prebudil na menšie šteklenie na nohách. Keď otvoril oči, zbadal ako sa po ňom preháňajú myši. Kenji, ktorý už bol na takéto "budíčky" zvyknutý, myši zo seba striasol a šiel sa obliecť do školy.
Počas cesty do školy myslel na Keiko a ako sa budú večer opäť hrať. Po vcelku pokojnom dni v škole keď mnohí z z tých ktorí ho bili chýbali kvôli školnej akcii odišiel na ihrisko. Keiko tam ale nebola. Kenji čakal do večera ale jeho jediná priateľka neprichádzala. A tak sa to opakovalo niekoľko dní až kým Kenjimu nedošlo že Keiko už nepríde.
"Samozrejme. Kto by sa chcel hrať s takým idiotom ako som ja? Určite si našla niekoho iného, niekoho normálneho."
A ako roky ubiehali, Kenji na Keiko zabudol. Teraz chodí do druhého ročníka strednej školy. Keď prišiel na strednú, tak dúfal že všetka šikana skončí. Lenže naopak, všetko sa to ešte zhoršilo. Keď raz Kenji odmietol Senpaiovi aby mu chodil denne po pitie tak na neho vytiahol nôž a bodol ho do ruky. Od tej doby je Kenji zase v neustálom kolotoči šikany rovnako ako na základnej škole. Lenže do pohára sa nedá liať voda donekonečna. A Kenjiho pohár, aj keď mal poriadne hlboké dno" pretiekol. Už to nemohol zniesť. Rozhodol sa, že všetko ukončí. Skočí z budovy školy a ukončí tým všetky trápenia.
Kenji mieri na vrchol budovy školy. Obzerá sa naokolo a v duchu sa lúči so svetom. Keď konečne vyjde na strechu školy, tak prelieza zábradlie a pozerá dolu na zem. Jeho oči zachycujú nádhernú nočnú panorámu Tokia.
"Kiež by som bol silnejší, kiež by som mal silu na to aby som sa dokázal pomstiť. Prečo to muselo dopadnúť takto? Prečo ma každý nenávidí? Čo som komu spravil? Dal by som čokoľvek za to aby som sa mohol pomstiť!"
A v tom sa pred Kenjim vo vzduchu znenadania zjavila postava v čiernom kabáte a s kapucňou na hlave tak, aby jej nebolo vidieť do tváre. Kenji len neveriacky pozerá na postavu pred sebou ktorá sa pred ním vznáša a prihovára sa mu hlbokým, temným hlasom
"Naozaj čokoľvek?" 

2.Kapitola 

"K-k-kto si? ČO si?" spýtal sa Kenji bojazlivo.
"Na tom nezáleží. Chcel by si silu aby si sa mohol pomstiť však? Ja ti môžem poskytnúť tú silu."
Kenji si začína myslieť že blúzni a odpovedá mu
"Ty sa mi len zdáš. Neexistuješ!"
V tom, Kenjiho tajomný muž chytil pod krkom a odhodil ho do bezpečia na strechu.
"Stále si myslíš že neexistujem?"
Kenji sa zdvíha zo zeme a so strachom v hlase hovorí
"Tak dobre. Existuješ. Ale aj tak si len obyčajný človek. Nemôžeš mi dať žiadnu silu."
Postava sa zasmiala"
Takže môj príchod zo vzduchu sa ti zdal normálny? No dobre presvedčím ťa".
Muž pomaly vyťahuje katanu a na Kenjiho zdesenie si odsekáva ruku. Ani pri tom nezakričal. O pár sekúnd mu však ruka dorástla a Kenji bez slova sleduje ako sa ku nemu muž približuje.
"Pochop to. Nie som tvoj nepriateľ. Ponúkam ti tú istu silu akú mám ja. Teraz sa ťa spýtam, chceš silu na to aby si sa mohol pomstiť každému kto zničil tvoj život? Alebo chceš ostať obyčajným človekom a zakončiť svoj biedny život touto trápnou samovraždou?"
Kenji sa pozviechal zo zeme a vraví
"Naozaj môžem získať takúto silu len tak?
To samozrejme nie, ale cena je veľmi nízka. Pokiaľ sa rozhodneš si túto silu zobrať, nesmie ťa mať nikto rád. A ani ty jeho. Pokiaľ sa niekto taký nájde, zomrie. To ťa odcudzuje k večnému životu v samote".
Kenji začal spomínať na svoj doterajší život. Nikdy ho nikto nemal rád. Prečo by ho potom niekto v budúcnosti mal mať rád?
"Prijímam"
Povedal s rozhodnosťou v hlase Kenji.
"Teší ma Kenji. Ja som Kei. Som rád že si sa takto rozhodol. Je potrebná už len jediná vec. Ten kto chce túto silu, musí zabiť človeka ktorého nikdy nevidel. Je to taká skúška či sa vôbec oplatí dať niekomu túto silu. Nerozdávam ju totižto kažý deň, preto musím vedieť, že ten komu ju dám, ju využije. Ale ale, my o vlku..."
Kenji si všimol že Kei sa pozrel smerom do neďalekého parku, kde sa práve prechádzal nejaký muž.
"To ho mám len tak zabiť? To nemyslíš vážne?!"
"Myslím to vážne. Zabi ho a dám ti tu silu. Nezabi ho a môžeš sa zabiť sám."
V Kenjim to vrelo. Urobiť to alebo nie? Na toho človeka možno čaká doma rodina. Ale na druhú stranu je tu chuť pomstiť sa. Po chvíli sa Kenji rozhodol.
"Zabijem ho."
"Výborne. Tu máš."
Kei mu podáva jeho katanu a povzbudzuje ho.
"Len do toho. Náhodou, je to len obyčajný zlodej. Máš vlastne šťastie."
"Ako vieš kto to je?
"To nie je dôležité. Choď, inak ti utečie"
Kenji si berie katanu od Keia a vyráža za mužom. Už je pevne rozhodnutý. Zabije ho. Rozbehol sa. Muž ho započul, ale bolo neskoro. Čepeľ prešla cez jeho hruď. Keď si Kenji uvedomil čo spravil, vytiahol katanu a klesol na kolená.
"Vidíš. A ani to nebolelo"
Povedal Kei ktorý sa opäť zjavil rovno pred ním.
"Splnil si úlohu. Tu máš"
Kei natiahol ruku a bez toho aby sa Kenjiho dotkol, ho zdvihol zo zeme do výšky. Zrazu z jeho ruky vystrelil prúd červeného svetla ktoré vchádzalo priamo do Kenjiho. Kenji cítil ako ním prechádza tá sila. Konečne bude dosť silný aby sa mohol vydať na svoju "cestu pomsty". 

3.Kapitola 

Len čo sa prúd svetla zastavil, Kenji dopadol na zem.
"Gratlujem Kenji. Získal si moc, vďaka ktorej by si mohol vyhubiť celý ľudský rod. Odteraz ťa môže zabiť len ten, kto má rovnakú moc ako ty. Čiže ja. Ak budeš chcieť, môžeš byť neviditeľný, môžeš lietať. Môžeš robiť prakticky čokoľvek. Ale jedno ti poviem, ľuďom ktorým som túto moc dal už pred tebou sa po čase sami zabili. Nedokázali zniesť samotu. Spomeň si na nejakú významnú postavu v dejinách ľudstva, ktorá páchala zlé skutky, aspoň podľa tých vašich zákonov, a ktorá ukončila svoj život samovraždou. Za svoje postavenie mohli vďačiť mne. Hm, nejako som sa rozhovoril. Mám ešte niečo na práci. Zbohom"
V tom Kei zmizol a Kenji vstal zo zeme na ktorej celý čas ležal.
"Čo teraz? Kam mám isť? Do domova? Ale čo tam budem ro...."
V tom si Kenji uvedomil situáciu.
"Áno, idem domov"
Povedal Kenji so strašidelne temným hlasom. Prvý, kto pocíti jeho moc bude Touji. Kenji, celý natešený sa rozbehol smerom ku domovu.
"Počkať. Kei povedal že môžem lietať. Tak to som zvedavý"
Kenji, len čo pomyslel na let, tak sa zdvihol zo zeme a vyletel do výšky.
"J-ja letím! Ja naozaj letím!!"
Zatiaľ čo Kenji letel a vychutnával si pohľad na mesto, v hlave sa mu zjavovali tváre ktoré nenávidí a ktoré čaká smrť. Konečne zbadal domov. Kenji sa zniesol dole, rovno pred dvere domova. Vošiel dnu ako obvykle. Zneviditeľnil sa a vydal sa hľadať Toujiho. Medzi tým ako ho hľadal, rozmýšľal ako ho zabije. Mal by to veľmi jednoduché keby ho rovno zabil. Zaslúži si trpieť rovnako ako trpel on. Kenji ho zbadal ako sám sedí a pozerá televízor. Touji pozeral nejakú komédiu a smial sa pri tom. Kenji sa zviditeľnil a povedal.
"Ako sa môžeš takto smiať, zatiaľ čo ja takto trpím?"
"Kenji? Zase máš nejaký problém? Zastihol si ma v dobrej nálade takže vypadni."
"Hahahahaha. Vypadni? VYPADNI?!"
Kenji sa začal smiať
"Hej Kenji. Zbláznil si sa? No dobre ako chceš. Zbijem ťa tak že...AAAAAAAAAAAAAAAAA!"
Touji ani nestihol dopovedať vetu a Kenji mu odsekol ruku.
"No čo je Touji?  Neboj sa. Bude to bolieť, ale nezomrieš. Robíme tu priveľký rozruch. Zoberiem ťa niekam kde budeme mať na zábavu veľa priestoru."
Kenji chcel chytiť Toujiho za golier ale on sa bránil svojou rukou.
"To je škoda. Musím sa zbaviť ďalšej ruky rýchlo. Ale neboj sa, nohy budem odrezávať pomalšie, to sľubujem."
"NIEEEEEEEEEEEEE"
Toujiho bránenie sa ale bolo zbytočné. Kenji mu odsekol aj druhú ruku, vzal ho za golier a odletel s ním na najbližšie opustené miesto. Hodil Toujiho o zem.
"Tak, a teraz začne tá pravá zábava!"
Kenji sa približoval k Toujimu ktorý sa ale už nehýbal.
"To je divné. Nehýbe sa. NIE! EŠTE NESMIEŠ BYŤ MRTVÝ! EŠTE SI NETRPEL DOSŤ!"
Kenji začal hystericky katanou Toujiho rezať. Keď už sa nedalo spoznať Toujiho telo, Kenji poklesol na zem.
"Ty skurvenec! Vyviazol si príliš ľahko!"
Po chvíli ticha sa však ale usmial a povedal
"Ale aspoň viem na čo si musím dávať pri ďalších pozor."
Vzlietol a vydal sa za ďalšími, ktorých chce zabiť. Už vie že nemôže človeka mučiť donekonečna. Nabudúce si na to dá pozor. Kenji netušil, že celú udalosť z diaľky sledoval Kei.
"To bolo zaujímavé a zábavné Kenji. Uvidíme ako dlho ti to vydrží. Tak či tak, jedného dňa oľutuješ že si získal túto moc. A vtedy začne skutočná zábava 

4.Kapitola

„Hej Kenji, čo sa ti stalo?"
Posmieval sa chlapec, spolu so skupinkou ďalších detí, Kenjimu potom, ako mu ukradol cez telesnú veci a nútil ho chodiť po škole nahého.
„To u vás v domove nemáte na oblečenie? Hahahaha"
Kenji, skoro úplne nahý prešiel cez školu až k východu, kde mu Shiro jeho veci vyhodil celé roztrhané.
„A vďaka za tú stovku čo si mal vo vrecku, bude sa mi hodiť"
Posmieval sa mu Shiro a odišiel. Kenji sa začal obliekať do svojich potrhaných vecí. Pravú stranu na nohaviciach mal v polovičke odtrhnutú a na košeli nemal ani jeden gombík. Len čo sa Kenji obliekol, tak začal plakať.
„Tie peniaze som mal pre Keiko. Teraz jej nebudem mať čo kúpiť aj keď má narodeniny"
Kenji sa s plačom rozbehol do domova po nové veci a snažil sa zabudnúť, čo sa stalo...

„Spomínaš si na mňa?"
Spýtal sa Kenji Shira.
„Nie. Kto si? Čo odo mňa chceš?"
Povedal pohŕdavým tónom Shiro.
„Takže ty si na mňa nespomínaš čo? Ja ti to pripomeniem. Dennodenne si mi bral moje peniaze, robil som ti úlohy a za to všetko sa mi dostalo tej hanby, keď si mi zobral oblečenie a nútil si ma prechádzať sa po celej škole!"
„Hahaha to si ty Kenji? Zmenil si sa. Vôbec som ťa nespo...AARGH!!"
Kenji ho bodol do ruky a pomaly poťahoval čepel v smere od zápestia k lakťu. Shiro kričal od bolesti čo mu hrdlo stačilo ale, Kenjiho to uspokojovalo a neprestával.
„Máš pravdu. Zmenil som sa."
„AAAAAAAARGH AAAAAAAAAA"
Kenji Shirovi ruku rozdelil na dve polovice a začal to isté robiť aj na Shirovej druhej ruke. Po hodine strašného mučenia sa Kenji rozhodol že to skončí.
„No dobre, snáď už máš dosť"
Kenji mu jediným, rýchlym sekom odťal hlavu a odišiel.
„Prečo musia existovať ľudia ako ty? Svet by bol bez vás nádherný"

 „Tak ďalší zúfalec si uživa Silu Kei?"
Spýtal sa Keia, ktorý ako vždy sledoval Kenjiho vyčíňanie, posmešne muž, celý v bielom a s hnedými vlasmi.
„Nate? Čo tu chceš?"
„Takže on je ten pätnásty?"
„Áno, to je on"
Odpovedal mu Kei.
„Vyzerá to tak že nemá v pláne oľutovať získanie Sily. Myslím že takto vytrvá ešte dlho. Čo pre teba nie je veľmi dobré, Kei"
Povedal Nate, značne arogantným tónom.
„Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Nikto spočiatku neľutoval získanie sily. Rozdiel je len v tom ako dlho po jej získaní to začne ľutovať. Divím sa, že ty to ešte neľutuješ"
„A čo by som mal ľutovať? Že nemôžem milovať? To ma vôbec netrápi. Ale všimol som si Že nenosíš náš meč, ale meč ľudí z tejto krajiny. Prečo?"
„Dobre vieš, že sa chcem odpútať od minulosti. Ty si jediný, kto mi ju pripomína."
„Dojímavé Kei, dojímavé. Mimochodom, povedal som Jinovi, že sa na scéne objavil „pätnásty."
„ČO?"
Prekvapene sa spýtal Kei
„Áno. Myslím, že práve teraz je na ceste ku nemu"
Medzitým sa Kenji prechádza po parku v ktorom prvý krát stretol Keia a premýšľal koho má ísť zabiť ako ďalšieho.
„Hej ty"
Zavolal na Kenjiho nejaký chlap v čiernom plášti. Kenji si myslel, že je to nejaký vandal ktorý ho chce okradnúť.
„Čo chceš?"
„Takže takto vyzerá „pán pätnásty".
„Pán pätnásty? O čom to hovoríš? Kto si?"
Spýtal sa Kenji.
„Ja sa volám Jin, teší ma"

---

5.Kapitola

„Takže Jin, čo odo mňa chceš?"
„Ty máš Silu od Keia, že?
Spýtal sa Jin Kenjiho, ktorý takúto otázku vôbec nečakal.
„To nie je možné! Odkiaľ by to mohol vedieť? Kei hovoril, že on a ja sme jediný kto o Sile vieme. Klamal ma? Alebo tento Jin sa o tom len nejakou náhodou dozvedel?"
Premýšĺal Kenji.
„Prečo si tak prekvapený? Kei ti nehovoril že nie je jediný?"
„Ako to myslíš?"
Spýtal sa Kenji.
„Kei ti povedal, že je jediný vlastník Sily a že ostatní, ktorým Silu v minulosti dal zomreli?"
„Áno"
Odpovedal Kenji.
„Tak to ti klamal. Prečo ti klamal je mi jedno. Jediné čo od teba chcem, je si trochu zabojovať."
Povedal Jin s natešeným tónom.
„Bojovať? Prečo? A odkiaľ poznáš Keia?"
„To odkiaľ ho poznám je vedľajšie. Ale bojovať bez rizika, že by som mohol zomrieť, nie je žiadna zábava. Preto chcem s tebou bojovať."
Jin pomaly vytiahol svoju katanu. Kenji, ktorý vedel, že nie je iná možnosť než boj, tasil tiež.
„Hm, vidím, že aj ty používaš v boji katanu. Samozrejme ako Japonec ju používam aj ja. Ale nerád s ňou bojujem. Väčšinou si s ňou len užívam nejakú tú zábavu. Popravde, dnes som ju vytasil tretí krát v živote. Preferujem trochu osobnejší prístup ku svojmu protivníkovi. Ale dosť rečí..."
Jin sa obrovskou rýchlosťou vrhol na Kenjiho. Napadol ho z výšky a plnou silou sa ho snažil zasiahnuť do tváre, ale Kenji stihol jeho úder zablokovať. Jin ale stále plnou silou tlačil na Kenjiho. Kenji to už nemohol vydržať a odskočil. Jin dopadol na zem a okamžite sa opäť vrhol na Kenjiho. Skúšal výpady zo všetkých strán. Kenji však všetky stihol zablokovať. Pri poslednom výpade si Kenji všimol že sa Jin nebráni a sekol ho do nohy. Bitka sa zastavila
„Takže boj s mečom ti ide"
Povedal Jin a odložil meč.
„Uvidíme ako sa vysporiadaš s týmto."
Jin ukázal na svoje brnenie, ktoré mal skryté pod plášťom. To brnenie mal ale len na predlaktiach a na nohách od chodidiel po kolená.
„Toto brnenie mi umožňuje bojovať s vlastnými rukami aj proti meču. Poviem to takto. Práve si prehral"
Jin sa rozbehol proti Kenjmu. Kenji zaútočil mečom zboku ale Jin ho ľavou rukou zablokoval a pravou mu zasadil ohromný úder, ktorý ho odhodil na zem. Kenji zostal ležať na zemi.
„To bolo všetko „pán pätnásty"? Neboj sa. Nechcem ťa zabiť. Iba by som mu tým pomohol. Ale musím uznať, že som sa trochu pobavil. Ešte sa uvidíme. Zatiaľ sa maj."
Kenji, potom ako sa pozviechal so zeme, začal premýšľať.
„Zase som bol ponížený. To mu len tak neprejde. A Kei mi bude mať čo vysvetľovať, len čo ho nájdem. Ale čo budem teraz robiť? Proti tomu Jinovi nemám šancu. Myslím, že ďalšia z mojich obetí to schytá za Jina..."

„Zdravím ťa Kei. Som rád, že ťa zase vidím."
„Zanechaj tú iróniu a prejdi k veci, Jin."
„Tak dobre. Určite si sledoval môj súboj s tým tvojím pätnástym."
„Volá sa Kenji"
Prerušil ho Kei
„A áno, videl som vás. Trochu ma prekvapilo, že si ho nezabil. Nate mi hovoril..."
„Nie som Natov poskok. Bol som na Kenjiho zvedavý, to je celé. S Natom to nemá nič."
„Ale samozrejme. Aj to, že si zabil Megumi bolo na tvoj vlastný popud, že Jin?
Posmešne poznamenal Kei.
„Bola jediným, ženským vlastníkom Sily. Pre Natea predstavovala nebezpečenstvo. Tebe nehrozilo nič."
„Nateovo bezpečie znamená aj moje bezpečie. Nič iné. Nate, ma narozdiel od teba, nechce vidieť mŕtveho. Lenže ty, ma zabiť nemôžeš. Štve ťa to, že? To veľmi dobre viem."
„Lenže ja viem to, že s Kenjim máš spoločnú jednu vec. A tá vec ťa zničí spolu s Nateom. A keď ten deň nadíde, vyhrajem."
Povedal Kei.
„Nepredpokladám, že by si mi povedal čo je to za vec. Ale ak ho zabijem teraz, tak to bude jedno."
Sebavedomo prehlásil Jin
„Zabi ho a ja zabijem celý tvoj smrteľný rod."
„T-to by si sa neopovážil!"
„Myslíš? Môžeme to vyskúšať."
Povedal Kei a vedel, že Jin už nebude mať protiargumenty.
„Tebe sa to raz vráti Kei. Pekne s úrokmi."
Povedal Jin výhražne a odišiel.
„Jin, ty hlupák. Myslel som že už vieš, že v skutočnosti „dobro" nevyhráva.
„A kto je vlastne ten dobrý?"   
Pomyslel si Kei.

---

6.Kapitola

Izraelská púšť. 1314
„Kei, je to ešte ďaleko?"
Spýtal sa Keia netrpezlivo muž s hnedými vlasmi
„Nie, už to vidím. Je tam vchod do podzemia. Vo vnútri nájdeme to, čo nás zachráni."
„Si si istý? Možno v tom bude nejaký háčik."
„Nemáme na výber."
Odpovedal mu Kei.
„Tak a sme tu."
Kei spolu s druhým mužom otvorili zakrytý poklop na zemi a vošli dnu. Dole objavili obrovský podzemný komplex. Všade bola tma, preto Kei zapálil fakľu a vydal sa smerom do neznáma komplexu.
„Ukáž mi tú mapu"
Povedal Kei. Druhý muž sa začal prehrabovať vo svojom kabáte až kým z vnútra plášťa nevytiahol starý pergamen. Podal ho Keiovi, ktorý pergamen okamžite začal skúmať.
„Podľa tejto mapy to vyzerá na dosť veľké bludisko. A je dosť možné, že tu žijú aj nejaký predátori. Myslím, že by bolo lepšie byť na nich pripravený."
Obidvaja muži vytasili svoje meče a vydali sa do bludiska.
„Kei, čo spravíme ak to tam nebude? Bez toho sa nemôžeme vrátiť, inak nás popravia ako ostatných."
„Ja viem. Ale keď som tu bol pred desiatimi rokmi, tak som sa zúčastnil expedície na toto miesto. Dnu smeli len naši nadriadený, takže som trčal vonku. Nemyslím, že by sa za týmto hrnulo veľa ľudí. Ale príde mi divné, že sme tu sami. Minule tu boli vraj akési divné príšery, pripomínajúce gorily, ale boli oveľa rýchlejšie a smrteľnejšie."
„To môžeme byť jedine radi, že tu teraz nie sú."
Zrazu sa ozval strašlivý rev ktorý prichádzal zo smeru odkiaľ prišli.
„Asi sme to zakríkli."
Z tmy sa zrazu vynorilo asi desať monštier, podobných gorilám, ale boli väčšie a mali oveľa ostrejšie zuby už na pohľad.
„Je to pasca. Oni nám pripravili pascu! Takto blízko pred cieľom to ale nesmie zlyhať. Musíš ma kryť, zatiaľ čo ja po tom pôjdem."
Povedal Kei.
„Pokúsim sa, ale neviem ako dlho to zvládnem. Bež!"
„Dobre, drž sa"
Kei sa rozbehol na koniec chodby, zanechávajúc svojho spoločníka samého proti desiatim monštrám. Videl ako ich odstrašuje fakľou a oháňa sa mečom. Jedno monštrum poranil, ale ďalšie dve sa na neho vrhli. Ako to pokračovalo už ale Kei nevidel, lebo bol ďaleko. Snažil sa čo najrýchlejšie dobehnúť na koniec chodby. Keď už videl dvere do miestnosti do ktorej smeruje, vyrútilo sa na neho jedno monštrum.
„NESTOJ MI V CESTE!!!!!"
Zakričal Kei a svojim mečom, monštrum prepichol a zarážal meč hlbšie, aby urýchlil smrť monštra. Keď monštrum naposledy zarevalo, vytiahol z neho meč a mieril ku dverám. Keď ich otvoril, naskytol sa mu pohľad na malý oltár na ktorom bola položená malá čaša. Kei si prečítal nápis na oltári.
„Naplň celú čašu svojou krvou a vypi to. Získaš silu, ktorá sa rovná sile božej."
Kei nemal čas a neprečítal si čo bolo ďalej. Kei si nožom zarezal do ruky a naplnil čašu svojou krvou. Plný napätia a očakávaní, ale aj plný strachu, vypil všetku krv v čaši. Chvíľu sa nič nedialo. Kei nevedel čo sa deje. Začal čítať čo bolo na oltári napísané ďalej. Vďaka tejto sile budete nesmrteľný. Túto silu môžete každých 50 rokov dať aj niekomu inému. Keď túto silu predáte pätnástemu človeku...
V tom Kei zacítil, ako do neho vchádza všetká sila. Cítil, ako keby jeho telo sa chcelo rozpadnúť. Hneď ako to prestalo, rozbehol sa za svojím spoločníkom. Vďaka nabudnutej sile bol pri ňom za pár sekúnd. Ležal na zemi a zvyšné štyri monštrá ho chceli doraziť. Lenže Kei, vďaka novej sile, všetky monštrá za pár sekúnd zabil odťatím hlavy.
„Nate, si v poriadku?"
Spýtal sa Kei.
„Vyzerám tak? Ale to je jedno. Získal si to však?"
„Áno. A ak chceš, môžem ti tú silu dať a prežiješ."
„Tak na čo čakáš Kei? Rýchlo!"
Kei sa sústredil na koncentrovanie sily v sebe a keď cítil, že je čas, uvoľnil ju a z jeho dlaní vyšiel červený prúd svetla, ktorý vchádzal do Natea.

---

7.Kapitola

Bol upršaný deň. Od rána neprestajne pršalo. Kenji sa vydal do školy s dáždnikom v ruke, keď bol pri dverách domova, zavolal na neho Touji.
„Hej Kenji, počkaj!"
Touji pribehol ku Kenjimu a vytrhol mu dáždnik z ruky.
"Môj dáždnik je pokazený, vezmem si tvoj."
„Ale ako pôjdem do školy? Veď tam leje" povedal Kenji trochu bojazlivo.
„Koho to zaujíma?"povedal Touji a strčil Kenjiho až spadol na zem a odišiel.
Kenji nemal na výber, musel ísť do školy v lejaku, bez dáždnika. Vyšiel z budovy a hlavu si zakrýval školskou aktovkou. Školu mal na pešo pomerne blízko a preto sa ku nej rozbehol. Po chvíli behu nachvíľu zastavil aby nabral sily.
„Kenji!" ozval sa hlas za Kenjim.
Bol to Shinji. Jeho spolužiak a človek, ktorého nenávidel. Stále mu kradol peniaze a obedy a keď mu ich niekto ukradol pred ním, tak ho zbil.
„Kenji, potrebujem prachy. Daj mi čo máš."
Kenji zahmatal vo vreckách, ale zistil, že si peňaženku zabudol vo svojej izbe.
„J-ja nemám..."
„Kenji Kenji, vieš čo sa stane keď mi nedáš peniaze."
Shinji mu zasadil úder rovno do brucha.
„Tak a teraz sa prestaň hrať a daj mi peniaze."
„Ja vážne nemám. Zabudol som si peniaze doma. P-prisahám, neurobil som to naschvál." Povedal bojazlivo Kenji, ktorý už vedel čo sa stane. Shinji ho začal biť. Najprv ho udrel do brucha a potom do tváre. Kenji sa snažil zúfalo brániť, ale nepomáhalo to.
„Prosím prestaň. Vážne som peniaze nezabudol naschvál"
Shinji prestal a povedal.
„Prisahám, že som ťa nezbil naschvál. Pche."
Shinji ešte Kenjiho sotil na zem a odišiel. Kenji sa zdvihol, celý mokrý a vydal sa do školy, kde ho čakalo ďalšie utrpenie...

Kenji bol na ceste za Shinjim. Premýšľal o tom ako ho zabije.
„Odrezať mu ruky a nechať ho pobehovať? To by bola zábava. Ale možno by som mu mal odrezať nohy a nechať sa ho plaziť sa mi u nôh."
Kenji bol ponorený vo svojich myšlienkach a medzitým došiel k Shinjiho bytu. Na lavičke ho videl. Ale Shinji nebol sám. Bol tam aj s nejakým dievčaťom. To dievča nepoznal, pravdepodobne jeho priateľka. Shinji už nevyzeral tak, ako pred pár rokmi. Kedysi bol už od pohľadu výtržník. Tentoraz ho tam videl so školskou uniformou, zapnutou až dohora. To bol znak „poslušných". Presný opak Shinjiho. Ale možno sa za tú dobu zmenil. Kenji sa rozhodol, že ho bude chvíľu pozorovať. Zneviditeľnil sa a potichu si sadol rovno pred dvojicu na lavičke. Väčšinou sa rozprávali o veciach o ktorých Kenji nemal ani páru. Zo Shinjiho prejavu sa stratila arogantnosť ktorou bol tak známy. Celkovo pôsobil ako úplne iný človek.
„Mal by som ho zabiť?"
Táto otázka na chvíľu prebehla Kenjimu hlavou. Vyzerá to tak, že Shinji sa už zmenil. Lenže to nič nemenilo na Kenjiho nenávisti voči nemu.
„Mitsune, milujem Ťa"povedal po chvíli ticha Shinji dievčaťu, ktoré stratilo reč. Shinji sa k nej pomaly nakláňal a pobozkal ju. Dievča mu bozk opätovalo. Kenji, potom čo to
videl, sa rozhodol.
„Shinji, už musím isť je neskoro." Povedala Mitsune.
„Rozumiem. Maj sa"
Mitsune sa rozbehla smerom do domu. Asi to bola jeho susedka.
„To bolo dojímavé, Shinji." Povedal Kenji stále neviditeľný.
„Kto je to? Kde si? Spýtal sa Shinji
„To som ja, Kenji."
„Kenji? Zo základky? A kde vlastne si? Nevidím ťa."
„Ja som duch. Zomrel som pred rokom a teraz chodím za každým koho nenávidím."
„Duch? Ale prestaň."povedal neveriacky Shinji.
Kenji ho chytil za plece.
„Tak už mi veríš?"
„N-no zdá sa že áno. A ja sa ti chcem ospravedlniť. Za všetko čo som ti spravil. Viem že to jedno ospravedlnenie nenapraví, ale to je všetko čo môžem spraviť."
„Shinji, to dievča, naozaj ju miluješ? Alebo ju len chceš dostať do postele?"
„Ja ju naozaj milujem! Zmenil som sa. Už nedokážem raniť ľudí."
„Vážne? A čože tá zmena?"
„To ti nemôžem povedať. Je to príliš osobné."
„A to dievča ťa naozaj miluje? Ako dlho sa poznáte?"
„Prisťahovala sa tu pred dvomi mesiacmi. Teraz som s ňou bol na druhom rande. Neviem či ma naozaj miluje."
„Chudák dievča." Povedal Kenji.
„Ako to myslíš?" spýtal sa Shinji.
„Takto." Povedal Kenji a zviditeľnil sa. Shinji sa zľakol a chcel sa dať na útek. Lenže Kenji mu odsekol pravú nohu.
„AAAAAAAAAAAAAA" kričal od bolesti Shinji.
„Zoberiem ťa niekam inam. Nech Mitsune nemusí vidieť tvoje zohavené telo. Ona s tým nič nemá." Povedal Kenji chladným tónom. Zobral Shinjiho za nohu a preletel s ním o niekoľko kilometrov ďalej.
„Už ti veľa času nezostáva Shinji. Za chvíľu budeš mŕtvy." povedal Kenji a začal Shinjiho mučiť. Tento krát, ale použil prostriedky na to aby udržal Shinjiho pri vedomí čo najdlhšie. Stále nezabudol na stretnutie s Jinom a tú potupu... Po dvoch hodinách mučenia, keď Shinji už vôbec nepripomínal človeka, zomrel. Kenji bol uspokojený. Ale nie úplne. Bude musieť zabiť aj Jina aby na to zabudol. Lenže ako?

„Tento Kenji je naozaj skvelý, Kei! Na zabíjanie má priam talent. Tá chladnokrvnosť sa mi naozaj páči!" povedal nadšeným hlasom Nate.
„Ani sa nečudujem, že sa ti niečo také páči, Nate." Odvrkol Kei, znechutený Nateovov prítomnosťou.
„Ten to tak skoro nezačne ľutovať, Kei. A vieš čo to znamená. Teším sa, až sa znova uvidíme pri podobnom predstavení" povedal Nate a zmizol.
„Nate, figúrky sú v pohybe. Ty si len obyčajný pešiak ktorý skončí už za chvíľu."  

 

---

8.Kapitola

12.10.1307 Francúzsko, Paríž

 „Áno pán de Molay" povedal muž s hnedými vlasmi kľačiac pred mužom v rytierskom brnení.
„Sľubujem, že nesklamem."
„To nesmieš. Ak sklameš, sme všetci stratený. Hneď ako odtiaľ odídeš, vydáš sa do Izraelu. Mňa zajtra chytia, spoločne s ostatnými, ale ty sa musíš vydať po Silu. Je to naša jediná nádej na záchranu rádu." Povedal de Molay.
„Ale, keď je to tak silné, prečo sme sa toho nechopili už skôr?"
„Cena ktorú je potrebné za získanie Sily zaplatiť bola pre nás vtedy vysoká. Netušili sme, že sa dostaneme do takejto situácie. Nebolo potrebné aby sa niekto obetoval pre jej získanie. Každopádne, nepôjdeš tam sám."
„Čože?" prekvapene sa spýtal druhý muž.
„Nate, pochop, že táto misia je príliš dôležitá. Nesmieme riskovať, že sa nevydarí. Preto tam posielame najsilnejších členov rádu. Dokopy vás bude desať. Desať najlepších. Stretneš sa s nimi na konci mesta. Už na teba čakajú s koňmi a zásobami. Musíte tam doraziť čo najskôr. Je veľmi pravdepodobné, že tam nedorazíte všetci živý, ale..."
„Ja viem. Nie je iná možnosť" povedal Nate
„Presne tak. Nestrácaj čas. Vydaj sa na cestu"
„Áno pane. Sľubujem, že nesklamem." Povedal Nate a vyšiel von z katedrály v ktorej sa nachádzali.
„Prečo to nemôžem robiť sám? Veď vie ako som dobrý. Ale ďalší deviati? To si snáď robí srandu. Zase ma podceňuje." Hovoril si pre seba naštvane Nate. Medzitým nasadol na koňa a smeroval smerom na koniec mesta. Chladný, večerný vzduch a silný vietor, ktorý fúkal Nateovi počas jazdy do tváre bol veľmi studený. Nate sa už nevedel dočkať až zapadne do nejakého hostinca. Tento krát ale nie je na misii sám a ako skupinka desiatich ľudí budú v hostinci nápadní.
„A preto neznášam skupinové misie. Všade sme nápadný a musím dávať pozor aj na ostatných a počúvať ich názory. A to ich budem počúvať niekoľko mesiacov. Pche."
Nate, po polhodine jazdy dorazil na koniec mesta, kde videl čakať deviatich mužov. Zosadol z koňa a prišiel k nim.
„Takže, ja som Nate. Máme dôležitú úlohu. Pán de Molay mi povedal, Že sa musíme vydať do Izraela pre získanie určitého predmetu. Cesta bude trvať dlho a bude nebezpečná. Vraj je medzi vami niekto kto už tam raz bol. Nech sa prihlási."
„To som ja" vystúpil zo skupinky muž, s čiernymi vlasmi.
„Výborne. Ako sa voláš?"
„Volám sa Kei. Mám veliť tejto skupine. Takže odteraz preberám velenie."
„ČOŽE? O tom mi nikto nič nehovoril."
„Pán de Molay vám to zrejme nepovedal aby ste sa nezriekli misie. Ale máte byť mojim asistentom."
„Asistentom? Hm, no dobre, Kei. Dúfam, že tykanie vadiť nebude."
„Nie. A teraz sa vydajme do najbližšej dediny a ubytujme sa na noc v hostinci." Povedal Kei a vysadol na koňa. Rovnako aj ostatní a vydali sa na cestu. Počas cesty sa Nate spýtal Keia.
„Čo ostatní? Prečo nepovedali ani slovo?"
„Nemajú čo." Stroho odpovedal Kei.
Nateovi sa to zdalo divné, ale po čase na to nemyslel. Po hodine cesty dorazili do dediny a namierili si to rovno do hostinca.
Kei si nasadil kapucňu aby mu nebolo vidieť do tváre.
„Nate, nasaď si ju aj ty."
„Prečo?" spýtal sa Nate.
„Proste si ju nasaď!" Povedal rázne Kei.
Nate nemal rád keď mu niekto rozkazoval, ale cítil, že by to mal urobiť. Nasadil si kapucňu a všetci vošli do hostinca.
Kei si to namieril priamo k hostinskému aby si vypýtal dve izby.
Nate si zatiaľ sadol za stôl a vypýtal si pivo. Kei poslal ostatných do izby a sadol si ku Nateovi.
„O hodinu pôjdeme na izby a všetkých ôsmich pozabíjame."
„Žartuješ? Prečo?"
„V ráde je zradca. Títo ôsmi sú jeho podriadený. Majú získať Silu na to aby rád úplne zničili. Ich eliminácia je nutná"
„Odkiaľ to vieš?"
„Pán de Molay mi to povedal. Tebe to nepovedal preto aby si nepôsobil podozrivo. Takže o hodinu."
„Tak to nám to pekne začína." Ironicky poznamenal Nate.
Po hodine sa Kei a postavil a naznačil Nateovi, že je čas.
„Zabijeme ich rýchlo a potichu." Povedal Kei.
Pomaly vychádzali do izieb. Najprv vošli do prvej izby. Všetci už spali. Nate a Kei si ich rozdelili a pomaly sa s dýkou v ruke približovali k posteliam. Všetkým rýchlo podrezali krky. To isté spravili aj v druhej izbe a rýchlo odišli z hostinca aby ich tam nikto nenašiel. Smer ich cesty bol Izrael. Cieľom ich cesty bolo získať Silu na záchranu Templárskeho rádu...

 Súčasnosť

„Keď tak spomínam na doby keď som bol ešte obyčajný smrteľník, neobjavil sa nikto koho by som mal rád. Vždy som len chcel moc. Ale cítim, že začínam byť osamelý. Ale ak to vzdám tak Kei vyhrá. Nie je to ale jedno? Veď keď budem mŕtvy tak už o ňom nebudem vedieť. S týmto by mi mohol pomôcť Jin. Nikto nevydrží byť večne sám. Nikto...

---

9.Kapitola

Bola teplá, tmavá noc. Nate sa prechádzal po parku a pozoroval oblohu. Kvôli veľkej vrstve smogu ale nebolo vidieť hviezdy.
„Hm, svet už nie je čo býval" Povedal si pre seba Nate. „Ani sa mi v ňom nechce žiť. Je to príliš otravné, byť nažive takto dlho. Už je to cez 700 rokov."
„HEJ starec!" zakričal na Natea nejaký muž. Nate sa otočil a videl cudzieho, mladého muža s nožom v ruke. Nate mlčal a len tak stál.
„Okamžite navaľ všetky prachy a žiadne fóry! A nemysli si, že sa zľaknem tých dvoch mečov, čo máš na chrbte."
Nate stále nehybne stál na mieste s flegmatickým výrazom na tvári.
„Počuješ? Buď mi ich dáš dobrovoľne alebo ťa zabijem a zoberiem si ich!" Povedal zlodej naštvane.
„Poď si po ne." Povedal kľudným hlasom Nate.
Zlodej sa rozbehol smerom na Natea a chcel ho bodnúť. Bol už blízko Natea, keď v tom Nate bleskovou rýchlosťou vytasil obidve meče a zlodeja nimi doslova rozdelil na tri kúsky.
„Kedysi som nepoznal väčšiu zábavu ako je toto. Lenže zabíjanie ma už prestáva baviť. Chcem milovať! Ale nie je šanca, že by som mohol. Keby som vedel, že to takto dopadne, nebral by som si Silu od Keia, ale radšej by som zomrel v tej púšti. Samovraždu ale nespácham. Je to riešenie len pre slabochov. A ja nie som slaboch. Kei si myslí, že sa zabijem, ale to sa mýli!"

 V tú istú dobu sedel na lavičke v inom parku Jin.

„Celý môj klan vládne podsvetiu v Tokiu. Celá moja rodina si žije šťastne. Od tej doby, čo som získal Silu, som sa rozhodol, že bude najlepšie vyhľadať svojich príbuzných a v utajení im pomôcť k prosperite. Bolo prekvapujúce, keď som zistil, že sú to zločinci. Ale je to moja rodina. Aj keď o mne vie len ten najstarší člen. A aj tak nie som spokojný... "

 

Pred 23 rokmi

„Otec, viedol si náš klan smerom k prosperite. Neviem ako sa ti to darilo, ale budem sa snažiť aby som bol minimálne taký skvelý vodca ako ty" Hovoril si v duchu pre seba starší muž v smútočnom obleku. Vrátil sa z pohrebu svojho otca, ktorý bol hlavou Yakuzy. Sedel v otcovej pracovni, ktorá už bola jeho, a premýšľal nad tým, prečo mu jeho otec pred smrťou povedal, aby presne o polnoci po jeho pohrebe, bol v jeho kancelárii. Mal na niekoho čakať? Alebo nad niečím rozmýšľať? Odpoveď sa mu zjavila, keď cez okno ku nemu vošiel mladý muž, s krátkymi, čiernymi vlasmi.
„Zdravím." Povedal Jin a vošiel cez okno do pracovne, kde na neho vystrašene civel Keita, hlava rodiny Tatsumichi.
„K-kto si? Čo tu chceš?" Spýtal sa vystrašene Keita.
„Hahaha, presne takto sa tváril aj tvoj otec, keď ma tu prvý krát zbadal."
„Otec?"
„Áno. Volám sa Jin Tatsumichi. Som neoficiálnou hlavou rodiny Tatsumichi."
„Ty si z našej rodiny? A prečo o tebe neviem? A ako je možne, že lietaš?"
„Už 150 rokov tajne vládnem klanu spoločne s oficiálnou hlavou rodiny. Lenže musím zostať v utajení, inak zomriem nielen ja, ale aj tí čo by ma mali radi. Takže si ma radšej neobľubuj. Mám nadprirodzené schopnosti, ktoré ma robia nesmrteľným. Vďaka mne je táto rodina tam, kde je teraz."
„A-aha. A ako je možné, že si nesmrteľný? Odkiaľ máš takúto silu?"
„Tak to je na veľmi dlhé rozprávanie, ale povedať ti to musím..." 

Späť v súčasnosti

Kei sa prechádza po centre mesta a sleduje ľudí okolo seba. Je obklopený ľuďmi. Rád sa prechádza v centre mesta kde je veľa ľudí. Cíti sa tak menej osamelý.
„Už je to cez 700 rokov. Za chvíľu sa konečne budem môcť zaradiť do spoločnosti. Mám pred sebou už len tri prekážky. A plán na ich odstránenie je v pohybe..."

---

 

10.Kapitola

1810

 „Megumi, rýchlo sa tu schovaj a za žiadnu cenu nevyliezaj!" Povedala vystrašene mladému dievčaťu, jej matka. Megumi nevedela čo sa deje. Jej matka ju schovala do tajnej pivnice. Megumi mohla len počuť, čo sa deje. Počula ako sa rozprávajú jej rodičia.
„Čo budeme robiť? Nemali by sme sa schovať?" V panike rozprávala jej matka.
„Nie neboj sa. Dáme im ich podiel a oni odídu. Ako vždy" Odpovedal jej otec.
Niekoľkí muži vošli do ich domu.
„Fujiwara, náš šéf sa sťahuje. Veľmi ďaleko. To znamená, že tentokrát platíš naposledy. Daj nám všetko čo máš!"
„Čože? Všetko? Ale z čoho budeme žiť?"
„A kto hovorí, že vás necháme žiť?"
Megumi počula ako sa tasili meče a ako niečo presekávajú. Tušila čo sa deje ale nechcela tomu veriť. Po niekoľkých minútach, keď muži odišli, vyšla von z pivnice. Videla mŕtve telá svojich rodičov.
„N-nie. Prečo? Otec! Mama! Preberte sa!" Kričala Megumi, ale bolo to zbytočné. Jej rodičia mali podrezané krky.

1813

 „Nieeee, prestaňte!! Prosím to bolí!" Kričala bezmocná žena, ktorú znásilňovali dvaja muži ktorých nepoznala.
„Nikto v okruhu niekoľko kilometrov tu nie je. Len krič. Krič!" Povedal jeden z mužov.
„Niekto by sa tu predsa len našiel." Povedal muž, zahalený v kapucni, ktorý sa pri nich zjavil ako duch.
„Čo?! Myslel som, že tu naokolo nikto nežije." Prekvapene povedal jeden z dvojice.
„Máte pravdu. Nikto okrem mňa a tej ženy tu nežije." Povedal muž, zahalený v kapucni a bleskovou rýchlosťou sa vyrútil na obidvoch mužov a zlomil im väzy. Bolo to také rýchle, až to bolo nemožné. Prestrašená žena sa len pozerala, ako muž kráča smerom k nej.
„Už je to v poriadku. Nikto ti už neublíži." Povedal jej muž a dal si dole kapucňu. Pod ňou sa skrývala tvár muža s hnedými vlasmi. Ich pohľady sa stretli.
„Ď-ď-ďakujem" to bolo jediné, čo zo seba žena dokázala dostať. Muž sa len usmial a pomaly smeroval k dverám.
„Počkajte!" Zakričala na neho žena, keď už bol muž pri dverách. Muž sa pomaly otočil a videl ako sa tá žena pomaly približuje k nemu.
„Ostaňte. Prosím." Žena ho objala a chcela ho pobozkať.
„Nie. To nie je dobrý nápad." Povedal muž a odišiel.

 O rok neskôr

„Hej Megumi. Máš tu zákazníka. Pohni si." Zakričala na jednu z ľahkých žien, majiteľka bordelu.
„Áno, už idem." Zakričala Megumi a smerovala ku svojmu ďalšiemu zákazníkovi. Potom ako boli jej rodičia mŕtvy, Megumi nemala inú možnosť než sa potĺkať po svete. Raz ju ale zajalo pár mužov a predali ju do bordelu. Rozhodla sa, že svojho ďalšieho zákazníka zabije a utečie. Vošla do izby, kde už na ňu čakal jej zákazník.
„Tak konečne si tu. Chlapi spomínali, že si tá najlepšia. Tak som si to prišiel overiť, haha." Muž pomaly vstal a kráčal k Megumi. Tá sa od neho nechala zvaliť na zem. Keď ju muž začal vyzliekať, vybrala si z vlasov ihlicu a zapichla ju mužovi priamo do krku. Ten nemohol ani zakričať a zvalil sa na zem. Krv z neho striekala na podlahu. Megumi prišlo zle a vyzvracala sa na podlahu. Po niekoľkých minútach, keď sa spamätala z prvotného šoku, chcela vyskočiť z okna a utiecť. No v tom sa priamo v okne zjavil muž v čiernom plášti.
„To len takto utečieš? Nechceš sa pomstiť? V tomto meste žijú tí, čo zabili tvojich rodičov, Megumi."
„Odkiaľ poznáš moje meno? A ako vieš o mojich rodičoch?" Spýtala sa prekvapene Megumi.
„To ti nepoviem. Len sa ťa spýtam, či chceš získať silu, pomocou ktorej by si sa mohla pomstiť."
„Áno. Chcem. Chcem sa pomstiť!"...

 O hodinu neskôr

 „Kei,dnes si opäť raz predával Silu, že?"
„Áno. Chceš ju vidieť?"
„Ju? Dal si Silu žene? Tak to ju musím vidieť a aj sa s ňou porozprávať." Povedal Nate natešene. Kei mu povedal kde je, ale nešiel s ním. Nate sa vydal na miesto o ktorom mu Kei povedal. Zaklopal. Dvere mu otvorila Megumi. Nate v nej spoznal ženu, ktorú pred rokom zachránil.
„Ty?" Povedali obidvaja naraz.
„Nie! Nie!" Zakričal Nate a utiekol.
„To snáď nie! Prečo práve ona? Tej noci sa do mňa zamilovala. Ak sa zamilujem ja do nej, sme mŕtvy. A ja nemám v pláne zomrieť. Lenže nedokážem ju zabiť. Nemôžem ju zabiť! Musím na 50 rokov opustiť túto krajinu a počkať na ďalšieho chudáka, ktorý dostane Silu a získať ho na svoju stranu. Potom ho prinútim aby ju zabil. Načo by som mal milovať, keď by mi to prinieslo len smrť?"

 Súčasnosť

„Načo by som mal milovať, keď by mi to prinieslo len smrť? To som bol naozaj idiot. Ale načo by som mal žiť, keď nemôžem milovať?"

---

11.Kapitola

„Čo? Nerozumiem ti, hovor jasnejšie!" Kričal do telefónu Yosuke, keď telefonoval so svojím kamarátom.
„J-je to on!" hovoril ako keby z posledných síl jeho kamarát.
„K-K-Kchh Kenji kchhh." Bolo počuť už len bolestné výkriky. Po niekoľkých sekundách zavládlo ticho. Yosuke nechápal čo sa deje.
„Si ďalší na rade. Priprav sa, bude to bolieť." Povedal neznámy hlas do telefónu.

 

„Tak ako sa má tvoja mačka Kenji? Ó ja som zabudol, ona vlastne už nežije. Horela dobre, to ti teda poviem." Posmieval sa Kenjimu, jeho spolužiak, Yosuke, ktorý mu deň predtým, spolu s kamarátmi, podpálil mačku. Dnes si na neho s niekoľkými kamarátmi počkal a zobrali ho na záchody. Kenji sa na neho chcel vrhnúť, ale ako minule ho odstrčili.
„Zbytočná snaha. Hej, čo poviete na to, že mu zoberieme prachy? Vyšla nová manga ale nemám na ňu peniaze."
„Dobrý nápad" Súhlasili ostatní.
„Kenji, buď nám dáš peniaze po dobrom alebo po zlom."
„Nikdy vám nedám peniaze!" Zvolal Kenji a opäť sa vrhol na Yosukeho. Tentokrát ho však nie len odstrčili, ale ho aj začali biť. Krčil sa na zemi a znášal kopance, ktoré ho boleli stále viac a viac. Nakoniec to už Kenji nemohol vydržať. Dal im všetky peniaze čo mal pri sebe.
„Dobre Kenji. Na dnes to stačí, ideme preč." Povedal Yosuke a odišiel s ostatnými.

 
„Čo to malo znamenať? Je Shin mŕtvy? Kto to volal do telefónu? Počkať! Spomínal meno. Kenji. Žeby ten Kenji zo základky?" Yosuke sa prechádzal po byte a bol v miernom šoku. Nevedel či to bol len vtip, alebo je jeho kamarát naozaj mŕtvy.
„Čo mám teraz kurva robiť?!"
„Trpieť!" Ozval sa hlas za Yosukem. Yosuke sa otočil a zbadal tam chlapca v jeho veku s katanou v ruke.
„Kto si? Čo tu chceš? Nie! Ty si ten masový vrah ktorého spomínali v správach! Nezanechávaš po sebe stopy. Všetky tvoje obete sú zmrzačené na nepoznanie! Si to ty, že!" Povedal Yosuke s rozhodnosťou v hlase.
„Takže už sa o mne hovorí aj v správach? Musím povedať, že mi to lichotí. Mimochodom, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Kenji."
„Kenji? T-ty si zabil Shina?"
„Áno. Prečo?" Pobavene sa spýtal Kenji.
„Tak to zabijem dve muchy, jednou ranou. Nielenže zabijem hľadaného masového vraha a získam tým všeobecné uznanie a odmenu, ale aj pomstím Shina!"
„Shina, Kotaniho, Andoa, Naita,..." Kenji menoval každého Yosukeho kamaráta, ktorý sa podieľal na jeho šikanovaní.
„Aj ich?" Yosuke zostal stáť prekvapený a zhrozený zároveň.
„Áno. Prosili o milosť, ale ja som ich mučil až do posledného bolestného výkriku. Tak ako budem mučiť aj teba." Yosuke sa po chvíli spamätal a s nenávistným výrazom vykročil ku skrini, ktorú otvoril a vybral z nej svoju katanu.
„Na turnaji minulý rok som skončil ako prvý. Myslíš, že ma dokážeš poraziť? Nemáš šancu!" Povedal sebavedomo, ale aj s nenávisťou Yosuke a vrhol sa na Kenjiho. Yosuke ho hneď prvým úderom zasiahol. Prebodol Kenjiho hruď a vytiahol čepeľ. Hneď potom, Kenjimu odsekol hlavu. Yosuke, šokovaný tým, čo práve urobil, si kľakol na zem a hovoril si.
„J-ja som ho fakt zabil. Zabil som ho!"
„Koho?" Zvedavo sa ozval hlas.
„Kto? Kto tu zasa je?"
„Zasa? Ja som tu stále." Yosuke videl ako sa Kenjiho hlava vracia na pôvodné miesto. Yosuke sa v panike snažil opäť Kenjiho bodnúť, ale Kenji sa bleskovou rýchlosťou vyhol.
„Yosuke, ty si ma nepamätáš? Základná škola. Zapálil si mi mačku. Nútil si ma sledovať ako trpí."
„T-ty si ten Kenji?
„Áno to som ja. A prišiel som sa pomstiť. Ale aby sme si boli fifty-fifty, tak by som musel počkať, kým sa vráti tvoja mama domov, poliať je benzínom a zapáliť ju. Ty by si sa na to samozrejme díval a to pekne z prvej rady. Ale ja nie som taká sviňa ako  ty. Ja zapálim teba."
„Nie!" Yosuke sa ohnal mečom ale Kenji sa opäť bleskovo vyhol."
„Zbytočné!" Kenji, Yosukemu behom niekoľkých sekúnd odsekol nohy aj ruky. Yosuke reval od bolesti. Všade naokolo bola krv.
„Nechcem podpáliť celý dom. Poď na menšiu prechádzku. Prepáč, ty vlastne nemáš nohy a nemôžeš sa prechádzať." Smial sa Kenji. Zobral Yosukeho živý „zvyšok" a vyletel s ním von, kde mal pripravený benzín.
„Aj ty sa tak tešíš ako ja?" Kenji si nemohol odpustiť ironické poznámky. Vzal benzín a začal ním Yosukeho polievať.
„Prosím nerob to. Prosím, prosím nieeee. Nieeee prosíííím nieeee." Yosuke prosil o život.
„Sklapni!" Kenji mu nasilu otvoril ústa a lial mu benzín aj do úst, potom mu polial aj oči.
„Keby si nebol taký idiot a žil by si normálne, vychutnával by si si každý deň. Bol mierumilovný, mal by si nádherný život. Ale nie! Ty si mi musel robiť zo života peklo. A stavím sa, že si nezostal pri tyranizovaní jedného človeka a zabíjaní jedného nevinného zvieraťa! Robilo ti potešenie to, že si ničil životy ostatných! Zato teraz zomrieš!"
„Prosím nieeee. Je mi to ľúto. Naozaj! Prosím nezabíjaj ma. Je mi to naozaj ľúto!"
„Mne viac" Povedal Kenji, škrtol zápalkou a hodil ju na Yosukeho. Yosukeho krik bolo počuť po celom okolí. Trpel rovnako ako Kenjiho mačka pred rokmi. To Kenjiho uspokojovalo. Keď Yosukeho krik skončil a zomrel, Kenji odišiel. Nemal žiadne výčitky. Yosuke si to zaslúžil. Bol to sviniar.

 Kei opäť sledoval Kenjiho vyčíňanie.
„Za svoj život som toho videl dosť. Ale takto desivé zabitie ešte nie. Aspoň, že tu nie je Nate. Aj keď je to divné. Vždy keď je Kenji na „love" tak sa tu vždy obšmieta a užíva si to. Teraz by ale asi ani on nebol až taký nadšený. Bolo to príliš brutálne, aj keď si to možno ten Yosuke zaslúžil. 

---

12.Kapitola

Bola hlboká noc. Na vrchole Tokyo Tower, Nate sedel a čakal. Čakal, že sa objaví niekto, kto sa bude chcieť pomstiť.

 

1864

„Päťdesiat rokov uplynulo. Kei určite predal Silu ďalšiemu. Stačí, ak mu poviem pravdu a pridá sa na moju stranu." Vravel si Nate sám pre seba, zatiaľ čo letel späť do Japonska po päťdesiatich rokoch. Po niekoľko hodinovej ceste dorazil na miesto. Dokázal vycítiť Keiovu prítomnosť ako každý, ktorému predal Kei Silu. Vydal sa hneď za Keiom. Po niekoľkých minútach hľadania ho našiel, ako pozoruje chlapca s čiernymi vlasmi, ktorý zabíjal nejakých banditov. Ten chlapec mal Silu, o tom nebolo pochýb. Nate si to namieril rovno ku Keiovi.
„Kei." Ozval sa Nate.
„Á, Nate. Rád by som povedal, že ma teší, ale klamal by som." Povedal uštipačne Kei.
„Tento je Dvanásty?" Spýtal sa Nate, nevšímajúc si Keiovej irónie.
„Áno je to on. Zobral si silu lebo..."
„To mi je jedno" prerušil ho Nate a odišiel. Mal v pláne toho chlapca navštíviť neskôr.

 

O 2 dni

Nate mal namierené k domu, kde býval chlapec. Po ceste premýšľal čo mu povie aby ho oklamal. Keď prišiel k domu zaklopal na dvere. Nikto sa neozýval a preto vošiel. Vo vnútri sa na neho vyrútil chlapec. Na rukách aj na nohách mal nejaké špeciálne brnenie. Chcel Nateovi zasadiť úder do tváre, no Nate bleskovo uhol, zobral chlapca za golier a hodil o stenu.
„Prestaň. Je to zbytočné. Mám Silu rovnako ako ty. Volám sa Nate a ty?" Chlapec sa pozviechal a premeriaval si Natea pohľadom.
„Ja som Jin. Čo odo mňa chceš, Nate?" Spýtal sa nedôverčivo Jin.
„Chcem ťa varovať. Kei ti síce dal Silu a tím ti pomohol, ale robí to len preto lebo musí. Hneď potom ako niekomu Silu dá, tak chce jeho smrť, lenže on nás zabiť nemôže a ani mi jeho. Kei môže zomrieť iba ak sa zamiluje a aj tá druhá osoba do neho. Kei sa tomu snaží vyhnúť, ale pred päťdesiatimi rokmi predal Silu jednej žene. Tá žena je do neho zamilovaná a Kei nie je ďaleko od toho aby sa zamiloval do nej. Lenže ak sa to stane, tak zomrie a my spolu s ním. Mne je to jedno, ale mal by si to vedieť. Ak tomu chceš zabrániť, tak tú ženu zabi. Kei ti nič nespraví o to sa neboj. Nesmie ťa zabiť inak...proste ti neublíži. Chceš žiť alebo sa každým dňom báť o život?"
„Samozrejme, že chcem žiť. Takže stačí ak zabijem tú ženu?"
„Áno, to stačí. Hľadaj ženu menom Megumi. Zabi ju a nemusíš sa ničoho báť..."

 

Súčasnosť

„NAAAAAAAAAATE!" Zakričal Jin a v plnej rýchlosti, za letu, zasadil Nateovi ranu do tváre. Natea odhodilo z vrcholu veže a padal dole. Jin, Natea chytil a padal spolu s ním. Ešte zvýšil rýchlosť pádu.
„To ty si ju miloval! Nie Kei. Kei mi to vysvetlil. Donútil si ma zabiť nevinnú ženu!" Kričal Jin.  Jin, tesne pred zemou hodil Natea pred sebou o zem a sám ešte narazil v plnej rýchlosti do neho. Nate len vypľúval krv. Na Jinovo prekvapenie, ho Nate odkopol a postavil sa z posledných síl na nohy.
„Nedám sa tak ľahko, Jin. Áno, oklamal som ťa. Ale to len vďaka mne žijeme z Pätnástky ešte traja. Ak by som vtedy zomrel, ty by si dlho nevydržal a Kei by zvíťazil!"
„To je mi jedno! Kvôli tebe som zabil nevinnú ženu. Ty si nevidel ten strach v jej očiach, ale ja áno! Si oslabený, Nate. Doraziť ťa, bude hračka." Povedal Jin a vytasil svoju katanu. Nate vytasil svoje meče ale len s veľmi veľkým úsilím ich udržal v rukách. Preto jeden odhodil a druhý vzal do obidvoch rúk. Nastalo ticho. Nate a Jin stáli oproti sebe, pred rozhodujúcim rozbehom. Obidvaja sa rozbehli oproti sebe. V zlomku sekundy sa ich čepele stretli a bolo počuť už len smrteľné bodnutie.
„K-konečne" Povedal Nate potichu a mŕtvy padol na zem. Jin, po obrovskom tlaku to nevydržal, padol na kolená a neubránil sa slzám. Na jednej strane šťastný, že sa pomstil, no na druhej nešťastný z toho, akým smerom sa to bude vyvíjať. Nate mal pravdu. On bol Keiovými reťazami. Jin počul hysterický smiech. Vedel veľmi dobre komu patril. Kei sa smial nad tým, ako sa zbavil svojho najväčšieho protivníka...

---

13.Kapitola

1864

 „Majster, prestaňme im platiť! Už nemáme pomaly ani na jedlo." Hovoril svojmu majstrovi učeň, ktorý bol nahnevaný, že jeho majster, ktorý si ho zobral ako sirotu a učí ho bojovým umeniam, platí miestnej Yakuze výpalné, namiesto toho aby sa bránil.
„Jin, teraz ma počúvaj. Yakuza je príliš silná. My dvaja by sme proti nej nič nezmohli. Okrem toho vždy nám zostane dosť peňazí na prežitie. Nerobme si zbytočne problémy. Stačí zabiť jedného a kolotoč zabíjania by neprestal, kým by sme neboli mŕtvi. Rozumieš tomu?" Vysvetľoval mu majster.
„Áno majster, rozumiem. Ale..."
„Žiadne ale. A teraz bež do susedného mesta, nakúpiť nejaké zásoby."
„Áno majster." Povedal Jin, zobral si od majstra peniaze a vydal sa do obchodu. Po ceste do obchodu si všímal svet okolo seba. Ľudia viedli skromné životy, ale boli šťastní.
„Hej, Jin" Zavolalo na Jina dievča v kimone.
„Ahoj, Chisato." Pozdravil ju Jin a začal šepkať.
„Vieš, o tej minulej noci, eh, nikomu si o nej nepovedala však?" Hanblivo sa spýtal Jin.
„Samozrejme, že nie." Odpovedalo dievča, tiež hanblivo.
„Teraz mám namierené do susedného mesta, nakúpiť nejaké zásoby. Keď sa vrátim, tak môžeme spolu niekam zájsť, dobre?"
„A tvojmu majstrovi to vadiť nebude?"
„To ma nezaujíma, hlavne, že my dvaja budeme spolu." Povedal Jin, pobozkal Chisato a namieril si to do susedného mesta. Cestou do mesta premýšľal o tom, čo mu hovoril jeho majster.
„Mal pravdu. Keby sme sa im postavili, tak by nás štvali a ja by som nemohol byť s Chisato."
Na poľnej ceste, po ktorej vždy chodieval do mesta bol stále kľud.
„Hej chlapče." Zakričal na Jina opitý chlap.
„Áno pane? Môžem vám nejako pomôcť?" Jinovo vychovanie mu bránilo ho len tak odbiť.
„No to vieš, že mi môžeš pomôcť. Daj mi všetko čo máš pri sebe a pomôžeš mi." Opilec sa začal smiať.
„Dávajte si pozor na jazyk. Ste len opitý úbožiak, nestojte mi v ceste!" Jin sa snažil, ale nemohol byť k tomu opilcovi zdvorilý.
„Ako sa to so mnou rozprávaš chlapče. To oľutuješ!" Opilec vytiahol svoju katanu a rozbehol sa smerom na Jina. Keďže bol opitý, tak jeho pohyby boli veľmi pomalé. Chlap sa rozohnal katanou, ale Jin mu zadržal ruku a zlomil mu ju. Chlap zakričal od bolesti. Jin mu ešte kopol do tváre a zlomil mu katanu.
„Úbožiak ako ty, nemá právo nosiť symbol samurajov." Po tomto incidente, ho už na ceste ako zvyčajne nič nepostihlo. Videl už mesto a bol natešený, ako kúpi nejaké zásoby a trochu si oddýchne.

 Keď vošiel do mesta, tak si to namieril priamo do obchodu.
„Dobrý deň, želáte si?" Spýtala sa predavačka a zároveň manželka majiteľa obchodu.
„Áno, zoberiem jedno vrece ryže a jednu fľašku saké." Jin si zobral vrece a fľašu, zaplatil a odišiel. Cez noc chcel zostať spať v hostinci a tak sa vybral smerom k nemu. Objednal si izbu, zložil sa v nej a ľahol si. Predtým ako zaspal, myslel na to ako sa vráti do dediny a spolu s Chisato niekam zájdu a aj na tréning, ktorý ho v poslednej dobe začínal baviť. Myslel aj na to ako s majstrom pôjde hrať kocky. Síce hazardné hry nemal v obľube, ale vždy keď bol s majstrom hrať kocky tak sa náramne bavil. S myšlienkou na majstra zaspal. Keď sa ráno zobudil, tak počul dole v hostinci hurhaj. Obliekol sa, zišiel dole a spýtal sa ľudí čo sa deje.
„Vedľajšiu dedinu vypálili banditi. Vraj nikto nezostal nažive!" Jin zostal stáť ako obarený. Nemohol tomu uveriť. Okamžite sa vydal späť do dediny. Naskočil na najbližšieho koňa. Bolo mu jedno čí bol, ale hlavne sa chcel čo najrýchlejšie dostať domov a zistiť, že všetko je v poriadku. Jin hnal koňa čo mu len sily stačili. Keď mal dedinu na dohľad, naskytol sa mu hrôzostrašný pohľad na vypálenú dedinu, z ktorej sa dymilo. Namieril si to rovno k domu majstra. Ich dom bol preč. Bol zosypaný.
„Nie! Majster! Ozvite sa!" Na Jinovo prekvapenie sa majster naozaj ozval. Z pod hromady trosiek sa ozýval majstrov hlas. Jin sa okamžite rozbehol smerom k nemu. Začal ho vyhrabávať. Po pár sekundách majstra našiel a vybral ho z pod trosiek.
„Majster!"
„Jin, som rád, že si tu. Musím ti niečo povedať. Tvoja rodina žije. Sú to síce len vzdialení príbuzní ale sú tvoja rodina. Hľadaj rod Tatsumichi a nájdeš svoju rodinu."
„O čom to hovoríte? Vy nezomriete! To nedovolím!" Jin zúfalo triasol s majstrom, ktorého pohľad bol prázdny. Nie len majster, ale aj Chisato bola mŕtva. A môžu za to tí banditi. Jin bol plný smútku a nenávisti. Bol v koncoch. Nevedel čo by mal robiť. Proti banditom by nemal šancu.
„Jin, banditi ti zobrali všetko čo si miloval. Musíš sa pomstiť, ale nemáš šancu, že?" Pred Jinom sa objavil muž v čiernom plášti, ktorý mu dal šancu pomstiť sa. Bol to Kei. Možno by bolo lepšie, keby ho nikdy nespoznal...         

---

14.Kapitola

„Kenji, vieš, že vyzeráš ako debil?" Povedal Hiroki uštipačne. V triede si z neho uťahoval tým, že mu kriedami farbil tvár a inak ho zosmiešňoval.
„Táák a teraz vyskúšame žltú." Hiroki mu žltou kriedou kreslil po oblečení a aj po vlasoch.
„Už ma to dosť nudí. Mám tu temperky. Môžeme sa s nimi pobaviť." Hiroki, sa chystal Kenjimu pomaľovať tvár temperovými farbami, no v tom vošiel do triedy učiteľ.
„Hiroki Seto. Čo to robíš?! Do zborovne a okamžite!" Kenji mal šťastie, že prišiel učiteľ. Vedel, že Hiroki ho za to neskôr zbije, ale aspoň nebude od temperiek, ktoré by zmýval zo seba veľmi ťažko.
„Máš šťastie, že prišiel učiteľ." Hovorili mu ostatní spolužiaci. Hiroki bol najhorší človek s akým sa stretol. Každý deň mu robil tie najväčšie svinstvá. Nikto iný, mu nespôsobil toľko bolesti.

 

Bol skorý večer. Hiroki Seto si práve pustil televíziu, v ktorej začínali správy.
„Polícia aj naďalej pátra po masovom, psychopatickom vrahovi, ktorý má na svedomí 43 obetí, ktoré usmrtil až po ohavnom mučení. Ak by ste mali o tomto človeku akékoľvek informácie, prosím kontaktujte políciu."
„To musí byť riadny psychopat. Nechápem, ako je možné, že ho stále nechytili. Takýto psychopati predsa musia už na prvý pohľad vyzerať zvláštne. Všetky obete boli približne v mojom veku. Možno by som mal začať báť." Povedal si pre seba Hiroki a pousmial sa.
„To je nuda. Vyrazím do mesta."
„Nevyrazíš." Ozval sa hlas v Hirokiho byte.
„Kto si? Kde si?" Spýtal sa preľaknuto Hiroki.
„Práve o mne hovorili v správach. 43 obetí. Masový, psychopatický zabijak." Hirokiho sa zmocnil strach. Srdce mu bilo ako divé.
„P-prečo tu si?" Spýtal sa Hiroki
„Prišiel som ťa zabiť."
„P-prečo? Nezabíjaj ma. Nič som ti nespravil!" Hneď ako to Hiroki povedal, tak to v Kenjim začalo vrieť.
„NIČ?!" Kenji sa zviditeľnil a strčil do Hirokiho až ho odhodilo.
„Spoznávaš ma, ty sviňa? Spoznávaš moju tvár?" Hiroki sa zadíval Kenjimu do tváre. Na Hirokim bol vidieť obrovský strach.
„N-nie n-nespoznávam. My s-sme sa poznali?" Kenji bol vo vytržení. Človek, ktorý mu v živote ublížil najviac ho nespoznal. Kenji vytiahol zo svojho vrecka kriedu a začal si ňou kresliť po tvári. Mal výraz šialenca.
„Tak čo? Už ma spoznávaš? Základná škola, spolužiak." V tom Hirokimu došlo kto je ten šialenec, ktorý pred ním stojí.
„K-Kenji?" Hiroki sa zmohol len na povedanie toho mena. Nemohol povedať nič iné. Bol v šoku. Kenji medzitým vytiahol svoju katanu.
„Vieš, čo bude nasledovať. Dosť dlhé a bolestivé mučenie. A stav sa, že si to vychutnám." Kenji, najprv začal Hirokiho mlátiť, až sa nemohol hýbať. Potom ho zviazal lanom.
„Dúfam, že ťa tie zlomené rebrá bolia. A čo zlomíme ako ďalšie? Ruky? Nohy?"
„Nie. Prosím nerob to. Urobím čo budeš chcieť len mi neubližuj!" Prosil Hiroki.
„Sklapni hovado!" Povedal Kenji a zapchal mu ústa handrou.
„Takže kde som to len skončil? Aha už viem." Kenji, Hirokimu uvoľnil jednu ruku a zlomil mu ju na tri krát. Hirokiho krik tlmila handra v jeho ústach.
„A teraz druhá". Kenji mu zlomil aj druhú ruku. Hiroki stratil vedomie. Šok a bolesť ktoré utrpel boli na neho príliš.
„Heh. No tak dobre odpočiň si. Až sa preberieš, začnem s nohami." V tom Kenjiho vyrušilo klopanie na dvere.
„Tu je polícia. Otvorte dvere!"
„Polícia? Čo tu robí?"
„Pán Seto! Dostali sme vašu poplašnú správu. Ideme dnu!" Policajti vyrazili dvere.
„Čože? Poplašnú správu? Hiroki bol napojený na políciu? Asi vyšetrovatelia zistili kto som a napojili všetky predpokladané obete. Ale nesmú zistiť kto som. Ak sa moje meno dostane do správ tak..." Kenji nesmel váhať. Nechcel zabiť nevinných policajtov. Zneviditeľnil sa, a zobral Hirokiho so sebou.
„Nie je tu. Musel zobrať Hirokiho so sebou. Prišli sme neskoro" Povedal policajt.
„To snáď nie?! Veď viete čo ho teraz čaká. To je strašné. Chudák Hiroki."
Mali pravdu. O týždeň našli Hirokiho telo. Bol vyzlečený z kože zaživa...

 
„Kenji dokončil svoju pomstu. Zabil každého, koho zabiť chcel. Teraz pocíti tú zlú stránku tohto života. Samota. Zvlášť vtedy, keď mu zariadim stretnutie so starou známou. Môj plán je dokonalý. Zostáva už len Kenji a Jin. Tých sa zbavím a môžem začať žiť nový život." Povedal si pre seba Kei. 

---

15.Kapitola

Bol teplý, letný večer. Aj keď už bola neskorá noc, tak v meste bol hluk ako za dňa. Kenji sa prechádzal v dave. Teraz už nemá nič na práci. Zabil každého, koho zabiť chcel. Rozmýšľal nad tým, čo bude robiť teraz.
„To bude v pohode. Som zvyknutý žiť sám. Proste vykradnem nejakú banku a budem si užívať. Navždy."
Kenji si to namieril priamo do najväčšej banky v Tokyu. Zneviditeľnil sa a vošiel dnu. Bez problémov sa dostal až k trezoru.
„Ták a teraz narobím menši rachot." Povedal Kenji a plnou silou udrel do trezoru, ktorý sa otvoril. Bola to rana ako z dela. V banke prepukla panika. Ľudia utekali preč a ochranka bežala k trezoru.
„Čo to bolo za ranu? Niekto odpálil trezor?" Spýtal sa jeden z členov ochranky druhého.
„Dvere sú otvorené, ale nikoho nevidím." Odpovedal mu druhý. Medzitým si Kenji plnil vrecia peniazmi. Keď mal všetkých desať vriec zaplnených, tak sa chystal odísť. Ochranka vošla dnu a začala skúmať, čo sa deje vo vnútri trezora.
„Pozrite! Peniaze!" Zavolal jeden strážnik. Zbadal ako sa peniaze hýbu vo vzduchu a ukladajú do vriec.
„Čo sa to tu deje? Hej! Ak tam niekto je, nech okamžite prestane brať tie peniaze, inak začneme strieľať!" Zakričal šéf ochranky.
„Do toho." Povedal flegmaticky Kenji. Ochranka neváhala a okamžite začala strieľať. Kenjiho niekoľko guliek zasiahlo, ale ani ho to nebolelo. Zobral si všetkých desať vriec a bleskovou rýchlosťou vyletel z trezoru.
„Tak to by sme mali. Kam ale tie peniaze ukryjem? Nebudem sa predsa s nimi všade vláčiť." Kenji sa vydal hľadať nejakú skrýš.

 O deň neskôr

„No a teraz si pôjdem užívať peniaze." Kenji mal namierené do mesta, kde by si zahral na automatoch, nakúpil si nejakú mangu a skúšal kopu vecí ktorých si kedysi nemohol dopriať. Kopu vecí mohol mať s pomocou Sily zadarmo, ale nechcel to využívať. Kenji si to namieril priamo do herne, kde si zahral asi hodinu na automatoch.
„Mám dosť. Teraz zájdem do nejakého klubu." Kenji vošiel hneď do prvého klubu na ktorý narazil. Vo vnútri bola kopa ľudí. Kenji si sadol k baru a objednal si niečo na pitie. Okolo neho sa to priam hemžilo ľuďmi, ale on tam sedel sám a nikto o neho ani pohľadom nezavadil. Kenji započul rozhovor dvoch dievčat vedľa neho.
„Počula si o tom masovom vrahovi? Spolužiakov kamarát bol jednou z jeho obetí. Vraj ho našli v takom stave, Že ho mohli identifikovať len na základe jeho zubov. Tvár mal úplne dorezanú a zaživa mu ten vrah vytiahol kosť z ľavej ruky. Ten človek musí byť úplný psychopat. Je divné, Že ho ešte nechytili. Taký človek musí byť určite nápadný. Keby sedel vedľa mňa určite by som ho spoznala." Dievča sa len tak zo srandy obzrelo na Kenjiho a ten sa nich pozeral. Mal na tvári zamyslený výraz. Musel vyzerať divne lebo od neho tie dievčatá odišli.
„Tak ma spoznala" Zasmial sa Kenji. Kenjimu to stačilo a odišiel. Bolo mu divné byť sám medzi toľkými ľuďmi.
„Kluby asi nie sú nič pre mňa. Zájdem ešte do herne a potom si kúpim nejakú mangu."

 Medzitým, Kei niečo hľadal.
„Tak mala by bývať niekde tu." Povedal si pre seba Kei, zatiaľ čo letel ponad radom domov.
„Hmm dom číslo 191. Tu je 100. Už som blízko." Kei letel ďalej, celý natešený, že konečne dosiahne svoj cieľ.
„Dom čislo 191. Som tu" Kei zletel dole a zaklopal na dvere. Zneviditeľnil sa a počkal kým príde niekto otvoriť. Dvere otvorilo mladé dievča. Kei vošiel nenápadne dnu a počkal kým to dievča zatvorí dvere.
„To je divné, prisahala by som, že niekto klopal." Povedalo dievča. Kei ju sledoval do jej izby, kde sa začala prezliekať zo svojej uniformy.
„Hm predstavenie zadara." Pousmial sa Kei. Keď sa dievča prezlieklo, tak vyšlo von z izby. Kei sa začal prehrabovať v jej veciach, až kým nenašiel doklady.
„Konečne. Tak pozrime sa na meno... Nakagawa Keiko..."

---

16.Kapitola

„Tak ja idem, mama." Pozdravilo dievča.
„Maj sa Keiko. A buď opatrná" Odzdravila jej matka. Keiko mala namierené do školy. Školu nemala ďaleko a preto do nej chodila pešo.
„Ahoj Keiko."
„Ahoj Yuka. Čo tak skoro?"
„Mám na starosti školský ples. Musím sa preto stretnúť so školskou radou, vždy pred školou a po škole. Je to otrava. Vieš už s kým pôjdeš na ples?" Spýtala sa zvedavo Yuka.
„Ešte neviem. Možno ani nepôjdem" Odpovedala Keiko.
„Nemyslíš vážne! Kopu chlapcov ťa už pozvalo. Nemôžeš ich len tak odmietnuť. Čo Shinji? Ten je milý, choď s ním."
„Shinji prestúpil na inú školu. To nevieš?"
„Vážne? A prečo" Spýtala sa Yuka.
„Tak to nikto nevie. Proste jeden deň do školy neprišiel a učiteľ povedal, že už nepríde. Ako keby bol mŕtvy."
„Možno sa stal obeťou toho masového vraha" Zavtipkovala Yuka.
„Nestraš! To vôbec nie je vtipné. Pozerala si správy pred dvoma dňami? Jeho posledná obeť bola vyzlečená z kože zaživa. Hnus."
„No v poslednej dobe sa o ničom inom nehovorí, než o tom psychopatovi." Poznamenala Yuka.
„A čuduješ sa? Masový vrah nevyčíňal už niekoľko rokov."
„Tak dobre, vráťme sa späť k plesu. Určite príď aj s nejakým chlapcom. Snáď nechceš skončiť sama?"
„Tak dobre. Prídem." Povedala Keiko.
„Uvidíš, neoľutuješ. Tak ja musím ísť dopredu. Maj sa"
„Čau." Rozlúčili sa. Keď Keiko prišla do školy, vo svojej skrinke našla ďalší lístok od nejakého chlapca, ktorý ju chcel pozvať na ples. Keiko nezaujal žiadny z chlapcov ktorý ju pozval a tak si povedala, že keď už to sľúbila tak pôjde s týmto. Má sa s ním stretnúť po škole, za telocvičňou.
„No, nevyzerá zle a ani sa nespráva ako blbec. Myslím, že bude najlepšie ísť s ním." Pomyslela si Keiko.

 
„Prosím pane. Tu je váš čaj. Budete si priať ešte niečo?" Spýtal sa čašník.
„Zatiaľ nie. Ďakujem" Odpovedal Kenji. Kenji si zašiel do podniku, kde si stále objednal čaj a čítal knihy. Z podniku bol dobrý výhľad na ulicu, kde mohol pozorovať rušný život Tokya. Každý sa niekam ponáhľa a nikoho si nevšíma. Keď Kenji dopil čaj, tak zaplatil a odišiel. Keď sa prechádzal po meste, tak zbadal bezdomovca ako žobre, ale nikto si ho nevšíma. Kenji ku nemu prišiel a dal mu 20 000 yenov. Bezdomovec zostal nachvíľu šokovaný, ale hneď na to začal Kenjimu ďakovať.
„Veľmi pekne Vám ďakujem. Ste naozaj dobrý človek." Kenji sa len usmial a odišiel. Neveril v niečo také ako „dobrý človek". Aj keď niekde v hĺbke svojho srdca dúfal, že svet je ich plný. Videl ako sa vo fotokabínke tlačí niekoľko dievčat.
„Nad čím to premýšľam? Ľudia sú sviňe! Nepotrebujem ich!" Presviedčal sám seba Kenji. Odišiel sa preletieť a vypustiť všetko z hlavy.

 
„Sýýýýýýýýr." Skupinka dievčat vo fotokabínke, pri ktorej pred chvíľou stál Kenji vyšla z kabínky a zobrali si fotky. Jedna z nich sa spýtala druhej.
„Hej, Keiko, už vieš s kým pôjdeš na ten ples?"
„Pôjdem s Choujim." Odpovedala Keiko.

 
„Tak to vyzerá, že nakoniec dosiahneš, čo chceš, Kei." Povedal so zamračeným výrazom Jin.
„Už od začiatku bolo jasné, že to dosiahnem. Bolo to len otázkou času. To je všetko." Povedal Kei s úsmevom, ktorý Jina štval.
„Ale stále zostávame dvaja. Toho Kenjiho možno nejako prinútiš k samovražde, ale ja sa len tak nevzdám."
„Jin, ja to už mám premyslené. Pamätáš, čo som ti vtedy povedal? S Kenjim máš spoločnú jednu vec. A tá vec vás oboch zabije."
„Nie! Ja nemôžem zomrieť!" Povedal naštvane Jin a chcel udrieť Keia. Tesne pred jeho tvárou ale jeho ruka zastavila.
„Je to zbytočné, Jin. Mňa sa nikto z „obdarených" dotknúť nemôže. Poradím ti. Rozlúč sa so svojou rodinou." Povedal Kei.
„Ty sviňa!" Zakričal Jin a bezhlavo sa snažil Keia udrieť. Lenže jeho ruka sa vždy tesne pred Keiom zastavila.
„Svojho Boha udrieť nemôžeš, Jin" Povedal Kei a chytil Jina pod krkom. Chvíľu sa dívali nenávistne do očí a potom Kei povedal.
„Škoda, že ťa nemôžem zabiť" Potom, čo to povedal, hodil Jina o zem a ten zostal ležať.
„Zmier sa so svojím osudom, Jin. Za tento život vďačíš mne, tak sa podľa toho chovaj." Kei sa opäť pousmial, ale Jin nemohol vstať. Keiova sila ho dočasne paralyzovala.
„Už za chvíľu to skončí" Povedal Kei.

---

17.Kapitola

Izraelská púšť. 1314

 „Naplň celú čašu svojou krvou a vypi to. Získaš silu, ktorá sa rovná sile božej. Vďaka tejto sile budete nesmrteľný. Túto silu môžete každých 50 rokov dať aj niekomu inému. Keď túto silu predáte pätnástemu človeku, už ju nikomu môcť dať nebudete. Ak sa chcete sily zbaviť, musíte počkať, kým zomrú všetci ľudia ktorým ste Silu dali. Kým bude čo len jeden žiť, musíte prežívať so Silou. Vy ich zabiť nemôžete. Ľudia, ktorí dostanú Silu sa môžu zabíjať medzi sebou, ale Vás zabiť nemôžu. Ľudia so Silou nemôžu nikoho milovať. Ak niekoho budú milovať, tak tá osoba zomrie. Vy sa nemôžete zabiť, ale ostatní áno. Takže si premyslite, či na seba vezmete bremeno Sily." Dočítal Kei nápis na oltári.
„Tak to máš blbé, Kei." Zareagoval Nate.
„Takže minimálne 750 rokov nebudem môcť milovať?" Povedal Kei.
„Neber si to tak. Sme nesmrteľní! Nie je to úžasné? Môžeme si robiť čokoľvek sa nám zachce. A aj tak nemáš nikoho koho by si miloval, tak čo?" Povedal nadšene Nate.
„Nie, nemám. Ale zabudol si prečo sme tu? Prečo sme mali získať túto Silu?" Povedal Kei.
„Nie nezabudol som. Mňa ale tá banda úbožiakov nezaujíma." Povedal pohŕdavo Nate.
„Čo to hovoríš? Zabudol si čo všetko pre nás Rád urobil?"
„Pre teba možno urobil veľa, ale pre mňa nie. Okrem toho, jeden nesmrteľný im bude stačiť." Povedal Nate.
„Takže ty to vidíš takto? Som z teba sklamaný"
„Tak dosť! Nevyvyšuj sa nad mňa!" Povedal naštvane Nate a snažil sa chytiť Keia pod krkom. Jeho ruka sa ale zastavila.
„Čo to je?" Čudoval sa Nate.
„Práve som to čítal. Nemôžeš sa ma ani dotknúť, Nate." Povedal Kei, s úsmevom na tvári. Natea to naštvalo a chcel ho udrieť. Jeho ruka sa však opäť zastavila. Nate, preto vytiahol meč a skúsil ho Keiovi zapichnúť do brucha. Meč sa však od Keia odrazil.
„Ty ma chceš zabiť? No dobre." Povedal Kei a jedným sekom presekol Natea na dve polovice. Nate sa však okamžite vrátil do pôvodnej podoby, vstal a povedal Keiovi.
„Naše cesty sa tu rozchádzajú. Ty sa pokojne vráť naspäť, ale bezo mňa." Po tejto vete sa na seba obidvaja nenávistne dívali. Po chvíli opustili podzemný komplex a ich cesty sa rozišli.

 
18.3.1314

 
Kei mal namierené späť do Francúzska. Ich cesta do Izraelu trvala, kvôli mnohým problémom, dlhých sedem rokov. Dokonca boli aj párkrát uväznení. Preto mu prišlo viac než divné, keď sa do Francúzska vrátil za necelý deň letu. Hneď ako prišiel, tak sa zastavil na trhovisku a spýtal sa miestneho, ako je na tom Templársky rád.
„Rád Templárov? Ten už je dva roky zrušený. Veľmajstra Jacquesa de Molaya, ale stále držia vo väzení. Vraj mu dnes vyhlásili doživotné väzenie."
„Ďakujem, dovidenia." Rozlúčil sa Kei. Keia to šokovalo. Vedel, čo podnikne. Unesie ho z väzenia a pomocou sily znovu vybuduje Rád. Kei, sa to chystal urobiť až večer, a preto sa len tak prechádzal po meste.
„Kei, si to ty?" Spýtala sa Keia žena stojaca za ním. Kei sa otočil.
„Jasmin?" Spýtal sa Kei.
„Ó braček som tak rada, že ťa vidím!" Povedala nadšene Keiova sestra, a Keia objala. Hneď ako ho objala, ale stíchla. Kei cítil ako je na ňom zavesená, ako keby zaspala.
„Jasmin? Jasmin?" Kei ju od seba odstrčil a jeho sestra spadla na zem. Oči mala otvorené, ale chýbal im život. Keď si to ľudia okolo nich všimli, tak začali panikáriť a kričať.
„Vrah! Zabil tú ženu. Chyťte ho!" Kei v panike vzlietol a zneviditeľnil sa. Nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. Jeho sestra je mŕtva kvôli tomu, že ho milovala. Po hodinách nárekov a rozbíjania vecí naokolo, prišiel Kei k záveru.
„Keby som nemal Silu, tak by sa jej nič nestalo. Všetko je to moja chyba!...Nie! Je to jeho chyba!" Kei mal namierené priamo do väzenia, kde držia bývalého veľmajstra Templárskeho Rádu. Jacquesa de Molaya. Kei sa bez problémov dostal do väzenia, kde ho behom pár minút našiel.
„Pán de Molay. To som ja, Kei. Vrátil som sa aj so Silou!"
„Kei? Nemôžem tomu uveriť. Už som ani nedúfal, že žiješ. Tak čo? Podarilo sa ti získať Silu?"
„Áno. A mám plán ako vás odtiaľ dostať. Pokiaľ správne rozumiem vašej situácii, tak ak teraz zmeníte výpoveď, tak vás upália. Zmeňte ju, a ja vás potom na popravisku unesiem a spolu obnovíme Rád."
„Výborne! Pravdepodobne sa ma budú chcieť zbaviť čím skôr. Takže zmením výpoveď a ešte dnes večer ma budú chcieť upáliť." Povedal de Molay a rozlúčil sa s Keiom. Kei potom sledoval situáciu a všetko sa dialo presne tak, ako to pán de Molay popisoval. Hneď po zmene výpovede, ho zobrali na malý ostrov na rieke Seina, kde ho chceli upáliť. Keď ho už priviazali o kôl, tak sa Kei vynoril z davu, aby ho de Molay videl.
„Kei! Čo sa deje? Zachráň ma! Kei!?" De Molay prosil o pomoc. Kei sa však len usmial a zakričal.
„Jasmin je kvôli tebe mŕtva! Zhyň!" Hneď ako to Kei dopovedal, tak kat zapálil drevo, a to sa rozhorelo. De Molay kričal o pomoc a volal Keiovo meno, ale zbytočne. Toto bola Keiova pomsta za jeho milovanú sestru...        

---

18.Kapitola

„Vitajte, pán Yoshitoki. Dlho ste do nášho hotela nezavítal. Máte pripravenú svoju obvyklú izbu." Povedal recepčný.
„Ďakujem, a chcel by som poprosiť o jednu fľašku vína, ako vždy."
„To už máme pripravené. Čaká na vás na izbe." Odvetil recepčný.
„Ďakujem, tak ja idem. Dobrú noc." Povedal pán Yoshitoki.
„Dobrú noc, pán Yoshitoki." Odzdravil recepčný.
„Hm, Yoshitoki? Už je to desať rokov." Pomyslel si Kei. Každých desať rokov si zmenil meno a identitu, aby nebol nápadný kvôli nestarnutiu. Kvôli tomu si aj každý polrok menil hotel, v ktorom býval. V tomto hoteli bol naposledy pred piatimi rokmi. Mal namierené priamo do izby. Nastúpil do výťahu, ktorý ho odviezol až na najvyššie poschodie. Keď sa výťahové dvere na najvyššom poschodí otvorili, Kei vystúpil a namieril si to priamo do izby. Víno už mal pripravené. Jediné, čo mu zostávalo, bolo počkať na očakávanú návštevu. Kei bol trpezlivý človek. Nemal ani na výber. Musel byť trpezlivý, inak by sa za tých 700 rokov zbláznil. 700 rokov bez lásky vydržal, ale isté túžby musel naplňovať, aj keď tým porušoval svoje zásady. Kei si sadol do kresla a pozeral sa von z okna. Mal úžasný výhľad na nočné Tokyo. Kei takto často pozoroval nočný život cez okno. Zrazu niekto zaklopal.
„No konečne" Povedal si Kei. Šiel otvoriť dvere. Keď ich otvoril, stálo za nimi dievča v školskej uniforme.
„Pán Yoshitoki?" Spýtalo sa dievča.
„Áno, to som ja. Poď dnu" Odvetil Kei a pozval dievča dnu.
„Dáš si víno?" Spýtal sa Kei.
„Áno, dám" Odvetilo dievča. Kei nalial víno do pohárov. Zobral poháre a pripili si. Keď obidvaja dopili, tak Kei položil ruku na stehno dievčaťa a začal ju bozkávať. Ľahli si na posteľ a Kei jej rukou masíroval stehná. Neskôr prešiel na prsia. Nakoniec jej vložil ruku do nohavičiek a začal jej masírovať vagínu. Na to dievča zareagovalo vzdychnutím. Kei si dal dole tričko a začal dievčaťu dávať dole košeľu. Kei celý čas hladil jej hebkú pokožku. Naposledy mal sex pred trinástimi rokmi. Takže si to teraz užíval skoro ako po prvý krát. Kei dal dievčaťu dole nohavičky začal jej lízať klitoris. Kei si to vychutnával viac ako lízanie zmrzliny za horúceho dňa. Keď už bolo dievča dostatočne vzrušené, tak Kei do nej zasunul svoj penis a začal dorážať. Postupne, ako sa zvyšovala rýchlosť dorážania, zvyšovala sa aj tendencia stále hlasnejších vzdychov. Dievča Keia objalo a pritislo o neho svoje stehná. Keď už boli obidvaja na vrchole, tak dosiahli orgazmus. Zrazu vzdychy utíchli a obidvaja si uvoľnene ľahli na posteľ. Keď si to ešte niekoľko krát zopakovali pri striedaní rôznych polôh, tak sa začali potom v posteli rozprávať.
„Koľko platím?" Spýtal sa Kei.
„20 000 yenov" Odvetilo dievča.
„Koľko máš vlastne rokov? Vyzeráš ako skutočná školáčka."
„Mám 22" Odvetila mu.
„A môžem sa spýtať, že prečo toto robíš?" Spýtal sa Kei.
„O tom nemôžem hovoriť. Veď viete ako to chodí."
„Jasné. Môžeš sa ísť osprchovať." Povedal Kei. Dievča vstalo a odišlo sa osprchovať. Kei sa vďaka Sile nepotreboval dokonca ani sprchovať, jesť a piť. Lenže chute mu na to zostali. Obliekol sa a čakal kým dievča vyjde zo sprchy. Keď dievča zo sprchy vyšlo, Kei jej dal 20 000 yenov a veľkú obálku.
„Otvor ju až vonku" Povedal jej Kei. Dievča prikývlo a rozlúčilo sa. Kei ju sledoval z dverí, kým nastúpi do výťahu a odíde. Dievča vo výťahu otvorilo obálku a jej obsah jej vyrazil dych. Bolo v nej niekoľko miliónov dolárov a lístok. Na ňom bolo napísané
„Sakura, viem, že toto robíš kvôli tomu, že tvoj otec pracoval v Yakuze a neskôr ho, aj s tvojou matkou, zabili. Tieto peniaze použi na útek. Jedného dňa ťa vyhľadám. Ty mňa nehľadaj. Bolo by to zbytočné. Meno Yoshitoki je falošné. Mám dom na Okinawe. Presnú adresu máš na konci listu. Zatiaľ zbohom..." Keď to Sakura prečítala, tak si to rýchlo namierila späť do Keiovej izby. Bežala ako len vládala. Keď prišla ku dverám, otvorila ich a vstúpila dnu. Vo vnútri však nikto nebol. Bolo len otvorené okno. Sakura sa zvalila na kolená začala plakať. Nevedela, čo si má myslieť. Kei však nebol ďaleko. Sedel na streche hotela a premýšľal.
„Aj keď vie, že ju milujem a aj keď je ona zamilovaná do mňa, nezomrie, kým sa opäť nestretneme. Preto ma nesmie vidieť." V tom začul zo svojej izby Sakurin vzlyk. Kei zaťal päste a povedal
„Jin, Kenji...musíte zomrieť čo najskôr!"

---

 

19.Kapitola

Bolo skoré ráno. Ľudia na ulici mali namierené do práce a vládol tradičný ranný ruch. Kenji sedel v parku na lavičke a pozoroval to. Bolo pre neho úľavou, že on sa nikam nemusí ponáhľať. Už nikdy sa nebude musieť ponáhľať alebo sa stresovať. Je úplne slobodný. Kenji vstal a namieril si to do telocvične, kde trénoval boj s mečom. Keď sa prechádzal, započul za sebou hlas.
„Kenji" Ozval sa hlas. Kenji sa otočil a zbadal tam Keia.
„Kei?" Keď ho Kenji zbadal, tak si okamžite spomenul aj na Jina, ktorý ho tak ponížil. Kenji ale vedel, že proti nemu nemá šancu. Preto aj chodí na tréningy boja s mečom.
„Kenji, musím ti niečo ukázať. Je to niečo dôležité. Poď so mnou." Povedal Kei. Kenji nemal ani tušenie o čo by mohlo ísť.
„Kenji, mal si niekedy niekoho, kto ťa naozaj miloval?" Spýtal sa Kei. Kenjiho táto otázka veľmi prekvapila.
„Miloval? Mňa? Nie, nemal som nikoho. O jednej osobe som si to myslel, ale aj tá ma opustila. Prečo sa vlastne pýtaš?" Spýtal sa Kenji.
„To uvidíš. Poď do tej uličky. Musíme sa zneviditeľniť a vzlietnuť." Povedal tajomne Kei. Kenji aj tak nemal čo robiť, tak išiel spolu s Keiom. Navyše bol zvedavý. Keď zašli do uličky, tak sa zneviditeľnili a vzlietli. Leteli ponad mesto.
„Vidíš ten dom?" Spýtal sa Kei a ukazoval Kenjimu jeden z dlhej aleje domov, ktorá bola pod nimi.
„Áno vidím. Ideme do neho?" Spýtal sa Kenji.
„Nie do neho. Iba ti ukážem, čo je vo vnútri." Povedal Kei a začal klesať k zemi. Kenji ho nasledoval. Pristáli priamo pred ním.
„Zostaň neviditeľný, Kenji" Povedal Kei.
„Teraz tu chvíľu počkáme. Tak o desať minút vyjde von. Mimochodom, spomínal si niekoho, o kom si si myslel, že ťa miluje. Asi to bolo dievča. Ako sa volala?" Spýtal sa Kei.
„Prečo sa vlastne pýtaš, Kei." Nedôverčivo sa spýtal Kenji.
„Len tak, priateľský rozhovor, to je všetko." Povedal Kei.
„No dobre. Bolo to dievča. Ako deti sme sa nejaký čas hrávali na ihrisku vždy po škole. Boli to jediné svetlé chvíľky v mojom živote. Nebyť nej, tak by som sa pokúšal zabiť oveľa skôr. Pri nej som sa vždy cítil ako človek a nie ako fackovací panák. Raz mi dala pusu. Bola to moja jediná pusa v živote. Keď sa to stalo, tak ako keby ma to posilnilo. Cítil som sa oveľa sebavedomejší. No na druhý deň tam neprišla. Strašne mi tým ublížila. Dokonca som uvažoval aj nad tým, že zabijem aj ju, ale nielenže som nevedel kde žije, ale ani by som to nedokázal. Stále ku Keiko niečo cítim." Keď vyslovil Kenji jej meno, tak sa Keiovi zatriasla pera.
„Akože sa volala? Prepočul som to." Spýtal sa Kei
„Nakagawa Keiko. Ale to je jedno." Povedal Kenji. Keď Kenji vyslovil jej celé meno, tak Kei len ťažko udržal svoj smiech. Ale Kenji si to nevšimol. V tom sa dvere toho domu otvorili a vystúpilo z nich dievča v školskej uniforme.
„To je všetko? Zaviedol si ma sem kvôli nejakej roztomilej školáčke? Nevedel som, že si na roztomilé školáčky, Kei." Zavtipkoval Kenji. Kei bol chvíľu ticho. Na tvári mal vážny výraz.
„Kenji. To je Keiko." Povedal Kei. Keď to Kenji počul, tak jeho úsmev zmrzol a zostal stáť ako prikovaný.
„K-Keiko? N-nemožné" Vykoktal zo seba Kenji.
„Na sto percent je to ona. Overil som si aj jej doklady. Je to Keiko." Presvedčoval ho Kei. Kenji stále stal s ohromeným výrazom na tvári. Zrazu sa k nej rozbehol. Bol od nej už len na pár metrov, keď v tom ho Kei zozadu chytil a zapchal mu ústa. Kenji sa mu snažil vyšklbnúť, ale Kei bol silnejší. Keiko sa otočila, lebo počula za sebou hluk. Lenže obidvaja boli teraz neviditeľný a tak ich nezbadala.
„Kenji, ak sa jej ukážeš, tak zomrie!" Povedal Kei. V tom sa Kenji upokojil a jeho odpor prestal. Keď už bola Keiko ďaleko od nich, tak začal hovoriť.
„Kenji, nezabudni, že ak sa jej prihovoríš, tak zomrie. Keď si hovoril, že ti ublížila a opustila ťa, tak to nebola pravda. Viem ako to bolo. Nepoviem ti odkiaľ to viem, ale ona už neprišla za tebou preto, lebo jej otec umrel a ona sa spolu s matkou musela presťahovať. Bolo to narýchlo a nemohla sa ani rozlúčiť. Ona ťa milovala. Nechcela ťa opustiť. Tiež v noci tlmila svoj plač do vankúša lebo ťa už nemohla vidieť." Po tomto sa Kenji zvalil na kolená a z očí mu začali tiecť slzy.
„Prepáč Kenji. Nevedel som, že ťa to takto zoberie. Asi som ti ju nemal ukazovať." Povedal ľútostivo Kei. Kenji sa na Keia pozrel s očami plnými sĺz a povedal.
„Nie, nedávaj si to za vinu. Som ti vďačný, Kei." Povedal Kenji.
„Napriek tomu, mrzí ma to. Asi chceš byť sám. Zatiaľ zbohom" Pozdravil Kei. Kei sa otočil a na tvári mal diabolský úsmev.
„Nedáva mi to za vinu. Prvá časť plánu je splnená!" Keď bol Kei od Kenjiho ďaleko, začal sa smiať...

---

20.Kapitola

Bolo chladné, upršané ráno. Kenji sedel v apartmáne v jednom z hotelov, ktorý mu poradil Kei, a premýšľal, čo bude teraz robiť.
„Takže ma naozaj milovala. Naozaj sa našiel niekto, kto ma miloval. Chcel by som vedieť, či si na mňa ešte pamätá. Ale to nejde. Ak sa jej ukážem, zomrie. Ale ja ju sledovať môžem. Áno budem ju sledovať!" Kenji vyletel cez okno svojho apartmánu a namieril si to priamo ku domu Keiko. Bola nedeľa, takže pravdepodobne bude teraz doma. Keď Kenji zbadal jej dom, zostúpil dole a prišiel ku dverám. Tie boli otvorené a tak vošiel dnu. V jej dome bol prvý krát. Vyzeral ako obyčajný dom, obyčajných ľudí. Trochu sa po ňom prechádzal, zatiaľ čo hľadal izbu Keiko. Vyšiel hore schodmi a namieril si to rovno do prvej izby. Otvoril dvere a v tom ju zbadal. Spala. Kenji sa pomaly približoval k jej posteli. Celý čas sa díval na jej tvár. Bola krásna. Keď prišiel k jej posteli, kľakol si a pozoroval ju.
„Je fakt krásna." Pomyslel si Kenji, keď sa na ňu díval. V tom sa prevrátila na druhý bok. Kenjiho to vyľakalo a zakopol o roh postele. To Keiko zobudilo. Vstala a pozrela Kenjiho smerom. Síce o tom nevedela, ale pozerala priamo Kenjimu do očí. Kenji sa jej pozeral tiež. Ten pohľad bol pre Kenjiho útechou, ale zároveň aj utrpením. Keiko vstala a zišla dole na prízemie. Kenji ju sledoval. Keiko si spravila jesť a sadla si k televízoru. Práve išli raňajšie správy.

 
Masový vrah, neustále na úteku. Polícia stále nemá stopy. Tento vrah sa našťastie už dlho neozval. Dúfajme, že jeho vyčíňanie skončilo. Zhrňme si jeho obete. Dokopy zabil 44 ľudí. Všetky obete boli ľudia vo veku od 16-19 rokov. Pravdepodobne je vrah psychicky narušený a zabíja len ľudí v týchto rokoch....

 
„Takže by som sa mala báť aj ja, čo?" Povedala si Keiko. Pre Kenjiho to bolo po prvý krát, čo počul jej hlas.
„Ten vrah je proste maniak alebo blázon. Aspoň, že s tým už skončil." Tieto slová Kenjiho zasiahli. Čo by si o ňom pomyslela Keiko, keby vedela, že tým psychopatom je ten chlapec, s ktorým sa ako malá hrávala na ihrisku. Keď Keiko dojedla, vypla televízor a išla do kúpeľne. Keď sa začala vyzliekať, tak Kenji váhal, či má zostať sa pozerať, alebo odísť. Zostal stáť pred dverami kúpeľne. Počul ako strieka prúd vody. Aj keď sa zo začiatku presviedčal, že by nemal pozerať, nakoniec to nevydržal.
„Napokon, čo je na tom zlé?" Pomyslel si Kenji a usmial sa. Potichu otvoril dvere a prekĺzol do kúpelne. Keď zbadal nahú Keiko, tak okrem toho, že ho to vzrušovalo, došlo mu, že jediné, čo môže spraviť, je navždy takto pozorovať. Keď sa Keiko dosprchovala, tak si obliekla župan. Zrazu zazvonil Keiko mobil, ktorý mala položený v obývačke. Keiko ho zdvihla.
„Prosím?" Spýtala sa. Kenji nepočul s kým sa rozpráva.

Ishida? Áno, môžem prísť. O hodinu som tam. Maj sa." Povedala Keiko a zložila. Kenjimu došlo, že to bude nejaký chlapec s ktorým chodí.

 O hodinu vyšla Keiko z domu a išla na miesto, kde sa mala stretnúť s Ishidom. Keď tam dorazili, Ishida tam už čakal.
„Ahoj Keiko." Pozdravil ju. Keiko mu odzdravila.
„Tak môžeme ísť." Povedal Ishida. Kenji bol zvedavý kam ju chcel zobrať. Kenji si myslel, že Ishida je priateľ Keiko, ale vyzerali skôr len ako kamaráti. Ishida ju zobral do zábavného parku. Medzitým sa rozprávali o veciach, ktorým Kenji nerozumel. Bolo to tak celý deň. Na poslednú jazdu zobral Ishida Keiko na ruský kolotoč. Kenji vedel, že sa Ishida o niečo pokúsi.
„Dneska to bola celkom zábava." Povedal Ishida. Keiko mu pritakala. Ishida sa posunul bližšie ku Keiko.
„Pravda je taká, že sa mi páčiš, Keiko." Povedal Ishida. Keiko bola zaskočená. Ishida si myslel, že je to tá pravá chvíľa a pokúsil sa ju pobozkať. Kenji to sledoval so zatajeným dychom. Najradšej by Ishidu vyhodil počas jazdy z kabínky, ale tým by si veľmi nepomohol. Ishidove pery a pery Keiko sa už skoro dotkli, no v tom Ishidu Keiko zastavila.
„Nie. Ešte nie." Povedala Keiko.
„Dobre. Tak nie." Povedal sklamane Ishida. Kenji si vydýchol. Zastavila sa Keiko kvôli tomu, že na neho nezabudla, alebo je proste plachá? Kenji dúfal, že je to tá prvá možnosť, aj keď to bolo sebecké. Neskôr sa Ishida s Keiko rozlúčili a všetci išli domov. Kenji dal ešte pozor na Keiko, keby ju náhodou niekto prepadol. Našťastie sa nič nestalo a Kenji odišiel celkom spokojný do hotela...

 

21.Kapitola

Kenjimu skončila škola a vydal sa na ihrisko za Keiko. Mal za sebou pomerne pokojný deň v škole. Deň však ešte neskončil.
„Hej, Kenji," zakričal na neho jeho spolužiak, Shinji.
„A-ahoj, Shinji," pozdravil ho bojazlivo Kenji.
„Dnes som nebol v škole. Potrebujem prachy," povedal mu arogantne Shinji. Kenji mal pri sebe päťsto yenov. Všetko dal Shinjimu.
„Vďaka, debil," vysmial sa mu Shinji, strčil do neho a odišiel. Kenjimu toto hneď pokazilo náladu. Ale vedel, že keby odporoval, tak by nakoniec o peniaze prišiel tiež a navyše by ho aj zbil. Spravil to najlepšie, čo spraviť mohol. Kenji pokračoval v ceste na ihrisko. Keď ho už mal na dohľad, tak sa začal rozhliadať po Keiko. Ona tam však ešte nebola. Kenji si sadol na hojdačku a pozeral sa na miesto, odkiaľ zvyčajne prichádza. Po pár minútach čakania, Keiko prišla.
„Ahoj, Kenji," pozdravila ho.
„Ahoj, Keiko," pozdravil ju Kenji, celý šťastný, že prišla. Celý čas, až do ôsmej večer, sa hrali na ihrisku. Keď prišiel čas na to, aby obidvaja odišli domov, tak sa Keiko, Kenjiho opýtala niečo, čo ho prekvapilo.
„Kenji, máš ma rád?" spýtala sa.
„R-rád? Áno," odpovedal jej hanblivo Kenji. Keiko prišla ku Kenjimu a dala mu pusu. Kenjiho zalial pocit nekonečného šťastia, ako nikdy v živote. Keiko sa na neho usmiala.
„Zbohom, Kenji," povedala a otočila sa. Kenji, plný radosti sa na ňu pozeral ako odchádzala. Keby vedel, že ju opäť zbadá až za sedem rokov, tak by to nezniesol.

 Kenji sa zobudil. Už niekoľko dní sa mu stále sníva ten istý sen o Keiko. Vstal, prezliekol sa a odišiel na svoj tréning boja s mečom. Chodieval do telocvične neďaleko svojho hotela. Na ceste do telocvične, neustále myslel na svoj sen. V hlave mal neustále obraz toho, ako mu Keiko dáva jeho jedinú pusu v živote. Keď dorazil ku telocvični, tak vošiel dnu.
„Dobrý deň, sensei," pozdravil Kenji.
„Vítam ťa, Kenji," pozdravil ho sensei. Kenji sa začal pripravovať na tréning. Trénoval už niekoľko týždňov. S katanou vedel narábať výborne. Jeho sensei mu vravel, že má na to talent. Kenji sa rozcvičoval.
„Takže dnes si dáme zápas. Keď ma porazíš, dostaneš nový meč," povedal sensei.
„Tak to sa budem musieť snažiť," povedal Kenji. Obidvaja sa pripravili a zaujali postavenia na boj. Prvý vyrazil Kenji. Skúsil na senseia priamy výpad, ale ten sa uhol a chcel Kenjiho zasiahnuť zboku. Kenji, mu vykryl mečom jeho úder. Sensei sa rýchlo otočil a skúsil ho zasiahnuť z druhej strany. Kenji však rýchlo jeho úder zablokoval. Po tomto opäť zaútočil Kenji. Jeho údery však sensei vykryl rovanko, ako on. Po dlhých minútach boja sa obidvaja od seba vzdialili a pripravili sa na to, že najbližší stret, to rozhodne. Obidvaja sa rozbehli. Kenji sa snažil senseia udrieť zboku, no on jeho meč zablokoval a zároveň mu dal zásah. Kenji prehral.
„Kenji, vieš prečo vždy prehráš pri tomto záverečnom strete?" spýtal sa ho sensei.
„Neviem, pravdepodobne ste stále lepší než ja," povedal s úsmevom Kenji.
„Nie. Kenji, ty si lepší než ja. Nechápem ako je možné, že za pár týždňov si dosiahol takúto profesionálnu úroveň, ale proste je to tak," Kenji sa v duchu pousmial, pretože dobre vedel, že to má na svedomí Sila.
„Tvojou slabinou je prílišná zbrklosť. Dávaš najavo smer svojho úderu príliš skoro," vysvetlil mu sensei.
„Ďakujem, sensei. Nabudúce si na to dám pozor," povedal Kenji.
„Verím, že áno. Kenji, pre dnešok to stačilo," povedal sensei. Kenji sa rozlúčil so senseiom a odišiel. Stále tu bol jeden človek, ktorého chcel zabiť. Ponížil ho. Kenji si prisahal, že zabije každého, kto ho ponížil. Posledný na rade, je Jin...

22.Kapitola

Kenji sa vydal za Keiko. Nemal nič na práci. Všetok svoj voľný čas ju sledoval. Letel ponad mesto a smeroval k jej domu. Keď tam dorazil, tak preliezol cez okno, priamo do jej izby. Mala tam návštevu. Kenji to dievča poznal. Bola to Yuki. Najlepšia priateľka Keiko.
„Tak ako dopadlo to rande s Ishidom?" vyzvedala Yuki.
„No, normálne. Proste sme sa zabavili," povedala Keiko.
„A? To je všetko? Žiadny bozk alebo niečo iné?" zvedavo sa pýtala Yuki.
„Ishida sa ma snažil pobozkať, ale ja som to nechcela," povedala Keiko.
„Čo? Prečo? Len mi nehovor, že je to kvôli tomu chlapcovi z pieskoviska," povedala naštvane Yuki. Keiko len sklopila zrak a nič nepovedala.
„Bože, to snáď nie je možné. Veď ste boli len deti. Zabudni na neho," povedala Yuki. Kenjimu došlo, že reč je o ňom. Šokovane sa pozeral na Keiko.
„Ona na mňa nezabudla," pomyslel si Kenji. Z očí mu začali tiecť slzy. Chcel prísť ku Keiko a objať ju. Povedať jej, že ju miluje a že ju už nikdy neopustí...Nemohol. To ho ničilo.
„Vážne by si na neho mala zabudnúť. Takto iba prepásneš skvelé príležitosti," presvedčovala ju Yuki. Kenji mal sto chutí rozbiť Yuki hlavu o stenu, ale zároveň s ňou súhlasil. Aby mohla byť Keiko šťastná, tak na neho musí zabudnúť. Kenji musel odísť. Teraz sa na Keiko dívať nemohol. Odišiel sa preletieť, čo mu vždy pomohlo.
„Asi máš pravdu. Dnes sa mám zase stretnúť s Ishidom," povedala Keiko.
„No vidíš. Dnes to s ním skús. Uvidíš, že ti potom bude lepšie," povzbudzovala ju Yuki.

 Bolo päť hodín poobede. Kenji opäť išiel za Keiko. Keiko sa niekam chystala. Vyšla z domu a mala namierené na zastávku autobusu. Tam už na ňu čakal Ishida. Kenjimu došlo, že zase majú rande. Kenji sledoval autobus, ktorým sa viezli. Vystúpili v štvrti Shinjuku. Kenji zlietol dolu, aby počul o čom sa rozprávajú. Väčšinou sa rozprávali o škole a podobne. Ishida zaviedol Keiko do reštaurácie, kde si objednali jedlo a rozprávali sa. Kenji si tam objednal tiež. Po asi hodine, Ishida zaplatil účet a s Keiko odišli. Kenji zaplatil tiež a vyšiel za nimi.
„Dúfam, že sa nebojíš výšok, Keiko," povedal Ishida.
„Prečo?" zvedavo sa spýtala Keiko.
„To bude prekvapenie," povedal Ishida. Opäť nastúpili na autobus a nechali sa zviezť dve zastávky, kým nedorazili ku Tokyo Tower.
„A sme tu," povedal Ishida. Spolu s Keiko vyšiel hore a kochali sa úžasným výhľadom. Ishida sa naklonil ku Keiko a chcel ju pobozkať. Kenji bol v napätí. Keiko sa nakoniec nechala pobozkať. Keiko sa bozkávala s Ishidom. V Kenjim to vrelo. Miešalo sa v ňom mnoho pocitov. Vedel, že Keiko bude takto šťastná, ale on bude navždy nešťastný. Nemohol sa na to pozerať. Vyletel von.

 „Čo to po mne vôbec chceš, Kei?" pýtal sa naštvane Jin.
„Ako som povedal, stretneš sa s Kenjim a budeš s ním bojovať. Ten malý smrad vydrží ešte dlho. A to v žiadnom prípade nesmiem dopustiť. Ty ho pre mňa zabiješ," povedal Kei.
„Nikdy. Na to zabudni," odvrkol mu Jin.
„To sú silné slová na niekoho, kto má rodinu. Teda aspoň zatiaľ. Celkom ľahko sa môže stať, že ju niekto vyvraždí," povedal s úsmevom Kei.
„Ty sviňa! Zdá sa, že opäť raz nemám na výber. Dobre, zabijem Kenjiho. Ale dáš mi potom pokoj. Nemáš žiadne právo sa mi takto vyhrážať," povedal Jin. Kei sa len pousmial.
„Zajtra večer. A opováž sa zlyhať, Jin," povedal Kei a odišiel.
„Ten Kei je divný. Kľudne mi môže povedať, nech sa zabijem, inak mi vyvraždí rodinu. Ja by som sa zabil. Prečo po mne chce smrť Kenjiho?" premýšľal Jin.

23.Kapitola

Jin sa obrovskou rýchlosťou vrhol na Kenjiho. Napadol ho z výšky a plnou silou sa ho snažil zasiahnuť do tváre, ale Kenji stihol jeho úder zablokovať. Jin ale stále plnou silou tlačil na Kenjiho. Kenji to už nemohol vydržať a odskočil. Jin dopadol na zem a okamžite sa opäť vrhol na Kenjiho. Skúšal výpady zo všetkých strán. Kenji však všetky stihol zablokovať. Pri poslednom výpade si Kenji všimol že sa Jin nebráni a sekol ho do nohy. Bitka sa zastavila
„Takže boj s mečom ti ide," povedal Jin a odložil meč.
„Uvidíme ako sa vysporiadaš s týmto," Jin ukázal na svoje brnenie, ktoré mal skryté pod plášťom. To brnenie mal ale len na predlaktiach a na nohách od chodidiel po kolená.
„Toto brnenie mi umožňuje bojovať s vlastnými rukami aj proti meču. Poviem to takto. Práve si prehral," Jin sa rozbehol proti Kenjimu. Kenji zaútočil mečom zboku ale Jin ho ľavou rukou zablokoval a pravou mu zasadil ohromný úder, ktorý ho odhodil na zem. Kenji zostal ležať na zemi.

 Kenji spomínal na svoj súboj s Jinom. Snažil sa spomenúť si na jeho štýl boja a jeho slabiny.
„Je to márne. Na nič neprídem. Prehral som príliš rýchlo nato, aby som si mohol všimnúť nejaké jeho slabiny," pomyslel si Kenji. Zapol si televízor a naladil si správy.

 „V prípade masového vraha, polícia značne pokročila. Je nám známa tvár aj meno psychopatického vraha. Jeho meno je Kenji Sasahara. Od narodenia býval v detskom domove. Jeho obete boli ľudia ktorých poznal. Pravdepodobne ho šikanovali a on z toho zošalel a jedného dňa sa rozhodol, že ich začne zabíjať. Máte možnosť vidieť jeho fotografiu. Ak máte nejaké informácie, o jeho súčasnom pobyte, tak prosím, okamžite informujte políciu. Tento človek je psychicky narušený a veľmi nebezpečný,"

 „Psychicky narušený? Ja, že som psychicky narušený?" Kenji, plný nervozity, rozbil televízor.
„Jediné, čo som chcel, je pomsta. A už som vraj blázon. Teraz tu už nemôžem zostať. Zaujímalo by ma, ako ma polícia odhalila. Aj keď to vlastne nemohlo byť tak ťažké. Z domova som zmizol spolu s Toujim. Keď ho našli, tak som sa musel stať podozrivým, číslo jeden. Vlastne je smiešne, že polícia ma odhalila až teraz. Asi si mysleli, že bude ľahké, chytiť sedemnásťročné, psychicky narušené decko. A keď im to nevychádzalo, tak sa hanbili a nechceli to zverejňovať. Ľudia, ale chcú vidieť toho vraha chyteného, aby sa nemuseli báť. Takže sa nakoniec polícia musela strápniť. Sú to skrátka hlupáci," hovoril si pre seba Kenji.

 „Dnes možno zomriem. Ale aj keby sa tak stalo, nikomu to nehovor. Pokiaľ si naši nepriatelia budú myslieť, že stále žijem, tak na nás nič neskúsia. Teraz, ako hlava podsvetia, si proste budeš musieť poradiť bezomňa," povedal Jin.
„Asi nemá cenu prehovárať vás, čo?" spýtal sa ho Matsuda, hlava rodiny Tatsumichi.
„Ak to nespravím, tak vás Kei vyzabíja," vysvetľoval mu Jin.
„Kei? Ten, od koho máš Silu?" spýtal sa prekvapene Matsuda
„Áno, ten. On totiž nie je žiaden svätec. Ale to som ti už spomínal. Ale možno sa vrátim. Nikdy nevieš," povedal Jin.
„Zbohom, Matsuda," rozlúčil sa Jin a odišiel.

 
Kenji ležal na posteli a len tak premýšľal. Zrazu sa ozval buchot na dvere.
„Polícia. Otvorte dvere!" zakričal policajt. Počkali pár sekúnd a potom ich vykopli. Policajti však Kenjiho nevideli, lebo sa zneviditeľnil. Chvíľu prehľadávali izbu. Kenji ich s úsmevom na tvári pozoroval.
„Musel utiecť," povedal jeden z policajtov. Kenji vstal a vyletel von otvoreným oknom. Šiel sa len tak preletieť. Priletel do parku, kde prvý krát zabil človeka. Sadol si na lavičku a pozoroval hviezdy.
„Zdravím, Kenji," ozval sa hlas za ním. Kenji sa otočil a stál tam Jin.
„Ty? To sa mi hodí. Hľadal som ťa. Priprav sa na smrť!" povedal s úsmevom Kenji.  

 

24.Kapitola

„Dnes to ukončíme," povedal Jin a vytasil meč.
„Bolo na čase," povedal Kenji a vytasil tiež. Obidvaja sa na seba vražedne dívali. Obidvaja čakali, kým ten druhý, spraví prvý krok. Začalo pršať. Prvý zaútočil Kenji. Vyskočil vysoko nad zem. Jin to urobil tiež. Obidvaja sa vo vzduchu s mečmi zrazili. Navzájom si zablokovali útoky a odrazili sa späť na zem. Keď dopadli na zem, tak okamžite vyrazili oproti sebe. Jin sa snažil priamym výpadom zasiahnuť Kenjiho, no ten ho zablokoval a okamžite skúsil Jina zasiahnuť. Už ho skoro zasiahol, no Jin ho kopol do brucha. Hneď na to sa ho pokúsil seknúť, ale Kenji, aj keď si držal brucho, ktoré ho bolelo, jeho úder zablokoval.
„Pozerám, že si sa nám trochu zlepšil," povedal namyslene Jin.
„To ešte nič nie je," povedal sebavedome Kenji. Hneď ako to dopovedal, tak na Jina vyrazil a skúsil ho prepichnúť. Jin, sa však v poslednej chvíli prudko otočil, čím sa vyhol meču a zároveň Kenjiho odkopol.
„To bolo tesné. Myslím, že by som sa mal prestať s tebou hrať," povedal Jin a odložil meč. Na ruky si nasadil brnenie. Na nohách ho už mal. Jin vyrazil na Kenjiho. Najprv ho skúsil pravou rukou udrieť, ale Kenji ho mečom zablokoval. Hneď nato, sa ho Jin pokúsil udrieť druhou rukou, ale Kenji bleskovo presunul meč a zablokoval aj jeho ľavú ruku.
„Tak čo?" zasmial sa Kenji. Jin ho skúsil ľavou nohou podkopnúť, no Kenji vyskočil a pokúsil sa Jina seknúť zhora. Jin, však obidvoma rukami meč zablokoval a stiahol si Kenjiho ku sebe. Kenji sa nemal ako ubrániť a Jin ho odkopol. Kenji letel niekoľko metrov. Zastavil ho až strom. Začal vykašliavať krv.
„No, tak aj ja by som sa mal prestať s tebou hrať, Jin," povedal Kenji a vytiahol druhú katanu, ktorú si predtým Jin nevšimol. Jin vedel, že tento boj bude trvať ešte dlho.

 Kei prišiel k domu Keiko a zaklopal na dvere. Chvíľu čakal, kým príde otvoriť.
„Dobrý deň," pozdravila Keiko.
„Dobrý deň. Si Keiko Nakagawa?" spýtal sa Kei.
„Áno, to som ja. Prečo?" spýtala sa Keiko.
„Pamätáš si na chlapca menom Kenji? Hrávala si sa s ním kedysi ako malá," spýtal sa Kei.
„Á-áno. Prečo?" spýtala sa zvedavo Keiko. Kei videl, že ju prekvapil.
„Ak ho chceš vidieť, tak poď so mnou. On za tebou prísť nemohol. Keď pôjdeš so mnou, tak ti to vysvetlím," vysvetľoval Kei. Vedel, že Keiko nebude váhať.
„Tak čo? Pôjdeme za ním?" spýtal sa Kei.

 Kenji bleskovou rýchlosťou vyrazil na Jina. Jedným mečom sa ho pokúsil seknúť zboku, no Jin, mu meč jednou rukou zablokoval. Kenji meč pootočil tak, aby prekĺzol po brnení. Meč len tak, tak minul Jinove oko. Meč mu poškrabal líce. Jin obidvoma rukami chytil Kenjiho meč. V tej chvíli, sa Kenji pokúsil seknúť ho tým druhým. Jin ho však zablokoval nohou. Kenji sa plnou silou roztočil a tým Jina odhodil od seba. Kým bol ešte Jin na zemi, tak Kenji vzlietol a strmhlav dolu smeroval na Jina. Obidva jeho meče, ale Jin zablokoval. Jin chytil jeden Kenjiho meč a vytrhol mu ho z ruky. Kenji ho chcel získať naspäť, no bolo neskoro.  Jin, prekvapenému Kenjimu odsekol ľavú ruku. Kenji, ale zachoval chladnú hlavu a svojím mečom odsekol Jinovi jeho nechránenú, pravú ruku. Jin, Kenjiho odkopol, no Kenji vytiahol svoje eso v rukáve. Hodil Jinovi do nôh niekoľko hviezdíc, čím čiastočne oslabil Jinove nohy. Síce ani jeden necítil bolesť, ale keďže si tie ruky odsekli navzájom, tak sa im už nikdy nezregenerujú.
„Je to dosť vyrovnané. Asi som ťa trochu podcenil," povedal Jin.
„Kecy ti nepomôžu," povedal naštvane Kenji.

 „Tak a sme tu," povedal Kei.
„Preboha, čo to má byť?" spýtala sa zhrozene Keiko, ktorá mala pred očami bitku Jina a Kenjiho.
„Keiko, ten masový vrah, Kenji Sasahara, je práve ten Kenji, ktorého poznáš z detstva. V skutočnosti, však vrah nie je on, ale Jin Tatsumichi. To je ten muž, čo práve teraz bojuje s Kenjim," vysvetľoval jej Kei.
„Oni nemajú ruky. Ešte im to krváca!" povedala šokovane Keiko.
„Vieš, je tu ešte jedna vec. Kenji ani Jin a vlastne ani ja, nie sme tak úplne ľudia," povedal Kei.
„Čo? Ako to myslíte?" spýtala sa Keiko, ktorá teraz už vôbec ničomu nerozumela.

 Jin a Kenji stáli oproti sebe. Obidvaja prišli o ruku a v tej, čo im zostala, držali katany.
„Teraz sa to rozhodne," povedal vážne Jin. Kenji nato reagoval iba vražedným pohľadom. Obidvaja zaujali bojové pozície. Ich súboj sa týmto stretom rozhodne... 

 

25.Kapitola

„Jin, jeden z našich mužov nás zradil. Je potrebné ho odstrániť. Problém, je ale v tom, že je v ochrannej väzbe," povedal Matsuda.
„Pre mňa to problém nie je," povedal s úsmevom Jin.
„Skvelé. Držia ho v jednom hoteli. Adresu, máš na tomto lístku. Pokiaľ to bude možné, tak zisti, prečo nás zradil," povedal Matsuda.
„Dobre. Tak ja idem," rozlúčil sa Jin a vyletel oknom von. Mal namierené priamo do hotela, ktorého adresu mal na lístku. Bolo tam napísané aj číslo izby. Jin vletel cez okno dnu a zneviditeľnil sa. Prišiel rovno k izbe, kde bol ten muž. Pred izbou stáli dvaja muži v oblekoch. Jin nechcel zaútočiť na policajtov a tak vošiel do susednej izby a z nej preletel cez balkón, do izby toho muža. Vošiel dnu a vo vnútri bol ten muž a jeden policajt. Počkal, kým policajt odíde do inej miestnosti, išiel za ním a uspal ho. Potom sa zviditeľnil a vošiel do izby s mužom.
„Kto si?" spýtal sa prekvapene muž.
„Tatsumichi Jin. Prišiel som sa ťa spýtať, prečo si nás zradil. A neradím ti kričať o pomoc," povedal Jin a namieril pištoľ s tlmičom rovno na toho muža.
„Prosím, nezabíjajte ma. Poviem vám, prečo som to urobil. Klan Tanaka, uniesol moju manželku a dcéru. A musel som robiť donášača na políciu, inak by ich zabili. Ja som to nechcel spraviť," vysvetľoval muž.
„Tak dobre. Postarám sa, aby sa tvojej žene a dcére nič nestalo. Ako sa vlastne voláš?" spýtal sa Jin.
„Kousuke Nakagawa," povedal muž.
„Kousuke, zrada je neodpustiteľná," povedal Jin a strelil muža priamo do hlavy.

 
„Takže Kenji je nesmrteľný a aj ty a ten Jin? A zabiť sa môžete len medzi sebou? To je šialené. Tomu sa nedá veriť!" kričala Keiko.
„Musíš mi veriť. Kenji bojuje, lebo Jin je nebezpečný pre ostatných ľudí. A navyše pošpinil jeho meno tým, že tie vraždy hodil na neho," povedal Kei. Keiko chcela niečo povedať, ale nešlo jej to.
„Počkaj tu," povedal Kei a rozbehol sa k Jinovi a Kenjimu. Kenji a Jin už boli rozbehnutý. Boli od seba necelých päť metrov od rozhodujúceho stretu. V tom, medzi nich skočil Kei a chytil ich meče a odhodil ich od seba.
„Kei?" povedal neveriacky Jin.
„Čo tu robíš?" spýtal sa Kenji.
„Kenji, práve som ti zachránil život. Jin by ťa pri tom strete zabil. Mal by si sa v tom zlepšiť. Ale nie som tu preto, aby som ťa poučoval," povedal Kei.
„Tak prečo si tu?" spýtal sa nervózne Kenji.
„Pamätáš sa, ako som ti hovoril, prečo za tebou Keiko už neprišla? Neprišla, lebo prišla o otca a musela sa s matkou presťahovať," povedal Kei.
„Pamätám si to. Ale prečo mi to teraz rozprávaš?" spýtal sa podozrievavo Kenji.
„Jej otec, sa volal Kousuke Nakagawa," povedal Kei a otočil sa k Jinovi a usmial sa na neho.
„A tento muž ho zabil. Jin zabil otca Keiko. Kvôli nemu ste sa odlúčili," povedal Kei a jeho úsmev sa stratil.
„Kenji, to on ti pokazil život," povedal Kei s vážnou tvárou. Kenji šokovane pozeral na Keia. Mal na tvári neveriacky výraz. Po chvíli, sa ale ten výraz zmenil na vražedný. Priam šialený výraz. Kei sa otočil k Jinovi, usmial sa a odišiel.
„Čo to má znamenať, Kei?" premýšľal Jin. Spomenul si na to, čo mu kedysi Kei povedal.

 „Lenže ja viem to, že s Kenjim máš spoločnú jednu vec. A tá vec ťa zničí. A keď ten deň nadíde, vyhrajem,"

 „Jin, priprav sa. Teraz ťa zabijem! Za akúkoľvek cenu!" kričal Kenji. Kenji zaujal bojové postavenie.
„Kenji, tu niečo nehrá. Kei..." Kenji ho prerušil.
„Kei, mi povedal vždy pravdu. A ty si mi zničil život! Už žiadne reči!" povedal Kenji.
„Tak dobre, ako chceš," povedal Jin a tiež zaujal bojové postavenie.

 „Čo si im to teraz hovoril?" spýtala sa Keiko, keď sa ku nej Kei vrátil.
„Keiko, Jin zabil tvojho otca. To je ten hlavný dôvod, prečo Kenji bojuje," povedal Kei. Keiko zostala šokovaná. Pozrela sa na Kenjiho a začali jej tiecť slzy.
„Kenji, to všetko len kvôli mne?" spýtala sa v duchu Keiko.

 Kenji a Jin stáli oproti sebe, pripravený na záverečný stret. Zrazu udrel hrom a obloha sa na sekundu rozjasnila, vplyvom blesku. To dalo obom impulz k tomu, aby sa rozbehli. Bežali oproti sebe.
„Nesmiem byť zbrklý," premýšľal Kenji.
„Nech teraz vyhrá ktokoľvek, na konci aj tak zvíťazí Kei," premýšľal Jin.
„750 rokov čakania. Už nechcem byť sám," premýšľal Kei.
Keď boli dva metre od seba, tak zaznel stret mečov. Jin aj Kenji teraz už stáli chrbtami k sebe. Opäť zaznel hrom. V tom, Jinove telo padlo na zem. Bol mŕtvy. Kenji vyhral. Padol na kolená. Porazil Jina, ale aj tak necítil zadosťučinenie. To by prišlo len vtedy, keby sa mohol stretnúť s Keiko. Ale Jin ho o to pripravil.

 „Vyhral?" spýtala sa potichu Keiko.
„Áno, vyhral. Prečo tu len tak stojíš? Bojoval pre teba. Bež za ním," povedal Kei. Keiko si utrela slzy a pomaly kráčala ku Kenjimu.
„Všetko podstúpil len kvôli mne. Nezabudol na mňa," povedala Keiko a začala spomínať na to, ako sa s ním hrávala. Potom sa za ním rozbehla.
„Kenji," zakričala na neho. Kenji sa pozrel kto na neho volá a keď zbadal Keiko, tak akokeby skamenel. Nemohol sa ani pohnúť, ani nič povedať. Jediné, čo mohol robiť bolo prizerať sa, ako ku nemu beží.
„Kenji," povedala, keď bola pri ňom a objala ho. Kenji však nereagoval. Bál sa na ňu pozrieť, lebo vedel, čo uvidí. Objal ju tiež, ale ona už nereagovala. Kenji sa nakoniec na ňu pozrel. Mala otvorené oči, ale boli bez života.
„Keiko! Keiko!" kričal na ňu Kenji. Triasol ňou, ako keby ju chcel prebrať zo spánku. Z večného spánku, sa však už nikto nepreberie. Kenji ju zase objal a rozplakal sa.
„Je mŕtva. Ona je mŕtva," hovoril si. Kenji ju položil na zem.
„Už nemám prečo žiť," povedal a zobral svoj meč.
„Zbohom," povedal a prepichol si srdce. Jeho telo spadlo rovno ku Keiko. Bolo to, ako keby spali vedľa seba. Všetko sa skončilo...

 
Keiovo telo, zrazu samé od seba vyletelo. Z úst mu začalo vychádzať červené svetlo. Kei kričal, ako len mohol. Po chvíli to prestalo a Kei dopadol na zem.
„Je koniec? Po toľkých rokoch som konečne vyhral! To znamená, že všetko sa ešte len začne!" povedal si pre seba Kei. Po 750 rokoch samoty, sa konečne môže zaradiť do spoločnosti. Dokáže to však, po tom všetkom, čo videl a zažil? Dokáže sa vrátiť do normálneho života? Jedno je isté, Kei má za kým ísť. Nie je sám. A to je to, čo chcel. Preto robil všetky tie veci. Práve tu skončili životy troch ľudí. Keiov život, práve začal...

 Nie som sám...

 Koniec

 
Tak, a mám to za sebou. Dúfam, že sa Vám to páčilo. V tomto príbehu som zanechal kúsok seba. Jeho hlavnou myšlienkou je, že žiadny človek nemôže existovať sám. Každý potrebuje niekoho pri svojom boku. Ale takéto kecy nie sú môj štýl . Čo dodať ešte na záver? Rád by som vedel, kto vlastne toto čítal. Takže ak ste to čítali a páčilo sa Vám to, tak napíšte . Mimochodom toto je námet na mangu. Takže ak sa nájde niekto, kto vie naozaj dobre kresliť a mal by záujem, nech sa mi ozve.

 
P.S.

Chcem sa poďakovať Stardiusovi z OL fóra, že vytvoril topic FanFiction a tým ma tak trochu(no trochu oveľa viac ) nakopol k napísaniu tohto príbehu. Diky

 P.P.S.

Raz sa ma niekto pýtal, či Kenji stelesňuje mňa samého. Ak Vás to zaujíma, tak môžem povedať, že čiastočne áno ;).